Od Willowtip sme už zvyknutí na to, že vydajú hlavne death metal, ktorý je technicky i kompozične vyšperkovaný, môže byť aj vražedne brutálny, aj atmosférický, prípadne ošľahnutý čiernym plameňom, podstatné je však to, aby znel svojsky, ľahko odlíšiteľne od mnohých podobných. 16. apríla vydávajú druhý album montrealských INTONATE, fungujúcich od roku 2013. „Severe Within“ ma rozhodne zaujal, ako to už u québeckej scény býva, nie je ľahko vstrebateľný na pár prvých vypočutí, ale dá sa to, žiadny krkolomný disharmonický lámaný hlavybôľ to nie je. Aby som mal s čím porovnávať, vypočul som si aj debut „The Swerve“ z roku 2016 (čím máme info o diskografii kompletné.)

Táto osemskladbová, takmer 50-minútová nahrávka prináša technický death metal, aký by som nadsadene označil za „atmosférické hračičkárstvo“, v ktorom je do skladieb nakúskovaných kvantum pasáží, podaných vždy technicky, hravo, miestami až meditatívne-ezotericky, ako keby sa do odkazu CYNIC z 90. rokov dostalo predsa len o čosi viac death metalu. Príjemné sú detaily ako veľmi pekne prepracovaná basgitara, celé sa to napriek kompozičnej a hráčskej rozšafnosti drží v mantineloch kovu smrti a hra s atmosférou, melodikou i disharmóniami niekedy vzbudzuje dojem, že sa hudobníci snažili dostať do skladieb čo najviac pod trochu priveľkým tlakom. Niekedy tu INTONATE pôsobia rozhárane, možno mohli viac pritlačiť na pílu nekompromisnosti, ale chceli to takto.

Je vlastne dobre, že som si debut vypočul až po novinke, ak by to bolo naopak, asi by som s pocitom „tuším, do čoho idem a ani sa mi extra nechce, predsa len ma v death metale bavia skôr iné veci“ vypočutie odkladal. Takto som „krokom do neznáma“ získal iný zážitok, kedy ma INTONATE zaujali. V úvode až tak, že som pri náklepe a búrlivej harmónii úvodnej „Sever“ mal pocit, ako keby sa niekto pokúsil vykopať sfosilizované žezlo stvoriteľov búrlivého atmosférického extrému, ktorí už do „Chrámu vedenia“ ani nemajú ako vstúpiť. Nakoniec je to iný príbeh, potešiteľné však je, že Jean-Philippe Matte (basgitara), Dominic Nucciarione (bicie), Ulysses Fiorito (gitary) a Nicola Nucciarione (gitary, vokály) na svojom druhom albume búrku rozhodne rozpútali. Debut je v porovnaní s ňou vcelku jemná oddychová záležitosť. Tentokrát je technický death metal rozohraný v piatich kompozíciách, každá jedna rozsahovo vyše šesť minút, dve z nich atakujú desaťminútovú dĺžku.

Hráčska virtuozita a sklon košato komponovať zostáva, podriadená však je celkovej kompaktnosti a zámer znieť výbušne a neraz v podstate brutálne je evidentný. Toto je – ak chcete – progresívny, ale určite technický, atmosférický a zároveň extrémne podaný kov smrti vystavaný na náklepoch, divokých, dramatických harmóniách, stredne rýchlych pasážach s disharmóniami a tlakom, a takisto na vzdušných voľnejších plochách, nad ktorými sa klenú melódie. Všetko je oproti debutu skĺbené prirodzenejšie, nenásilnejšie a napriek tomu, že bez ohľadu na dĺžku skladieb tu rôznych nápadov ako keby nebolo nahustených až toľko, aby to rušilo, sa stále deje niečo zaujímavé. Vokály sú hlboké, ťažké, naozaj kvalitné, skrátka death metal neberie zajatcov ani na tomto mieste. Basa tentokrát rinčí nekompromisne kovovo. Divoká vášnivosť a dojem mohutnosti, to sú veci, ktorými québecké kvarteto zaboduje potom, čo sa vám jeho komplexné extrémne hranie usadí v mozgu. Ak by som mal nájsť nejaké podaním blízke telesá, tak v prvom rade mi prichádzajú na um EXIMPERITUS, MITHRAS a čiastočne aj CRYPTOPSY alebo GORGUTS.