Je čas na ďalšiu časť správy o slovenskom death metale v roku 2017, konkrétnejšie o kove smrti z východu republiky, keďže takto v prvých mesiacoch sa toho deje najviac práve tu. BRUTE sú príbehom o nezničiteľnosti, obrovskej vášni pre death metal a silnej vôli Števa Tokára, ktorý svoju kapelu tlačí dopredu aj napriek všemožným polenám pod nohy, v prvom rade nekonečným zmenám v zostave – čo album, to iný vokalista, druhá gitara, ak vôbec je, tak vydrží len dočasne, bubeníci kapitola sama osebe, našťastie Jürgen nový materiál vždy rád hosťovsky nabubnuje.

Napriek tomuto všetkému sa v rokoch 2012 – 2014 podarili dva vydarené albumy a najneskôr pred vydaním toho tretieho, nazvaného „Henchmen“, už boli BRUTE skupinou, na ktorej nový album domáci fanúšikovia death metalu čakajú naozaj netrpezlivo. Celkom pochopiteľne, žánrovou čistotou i kvalitou prevedenia je ich hudba vždy prvá trieda, navyše sa doteraz vždy dal čakať i istý vývoj a „tvrdé jadro“ – Števo s gitarou a Rado s basou – na sebe hráčsky a skladateľsky maká, koľko čas dovolí.

Skupina má okrem toho nového vokalistu, stal sa ním Martin  „Fetus“ Calko, inak gitarista prešovských PERVERSITY, a na nahrávkach zo skúšobne rýchlo presvedčil, že netreba mať obavy a môžeme čakať ďalšiu kvalitnú vec. Čakalo sa na ňu trochu dlhšie, postarali sa o to zmeny vydavateľa, najprv bola novinka v pláne Nice To Eat You Records, potom bola ruka v rukáve u indonézskych Roommate Records, akurát že až ku koncu roka a to už sa z každého deathmetalového brloha začalo ozývať „to snáď nie...“ Šťastena sa usmiala úsmevom Slovak Metal Army a album „Henchmen“ je od 15. marca na svete.

Tridsaťpäť minút, ponuré, zľahla staroškolské intro a sedem skladieb energického a prepracovaného extrémneho metalového nárezu na pomedzí klasického a brutálneho death metalu. Ako to už chodí, BRUTE sú inšpirovaní hlavne 90. rokmi a možno povedať, že vydali svoj najatmosférickejší a najmelodickejší album. Z brutálneho a nadpriemerne technického prístupu sa ale nevytratilo vôbec nič, skôr pribudli ďalšie dimenzie. BRUTE majú svoj typický zvuk, harmónie a celkový gitarový rukopis, kde nájdete tak odkaz na floridskú scénu, povedzme BRUTALITY, ako aj pár momentov, odkazujúcich k temnejšej strane švédskeho melodického kovu smrti.

Vďaka celkom inému zvuku a hlbokému growlingu to ale znie celkom inak, klepačky a svižné či odľahčené melodické a atmosférické pasáže vyvažujú úderné, drvivé stredné a pomalšie rytmy, nemilosrdné a zároveň vyšperkované navrstvenými gitarovými vyhrávkami. Zaujímavé sú tu občasné dramatické disharmónie, dodávajúce albumu celkom útočnú príchuť, aby ich nečakane vystriedali až zasnené melódie a hneď po nich prepracované náklepy. Nehovoril by som tu o technickom death metale, je to inde než spolky ako BEYOND CREATION a podobne, hrá sa tu viac v duchu hesla „death metal má byť brutálny“, gitary sú však rozhodne nadpriemerne bohaté.

Do výzbroje ukutej z vplyvov toho najlepšieho z klasického i brutálneho death metalu tentokrát pribudlo ešte viac náladového hrania v štýle neskorších albumov DEATH a ďalších sofistikovaných extrémnych umelcov. Takmer až melancholické či lyrické momenty – napríklad v „The Walls Of Purple Hues“ alebo „Three Days“ by ste u BRUTE možno nečakali, ale je dobre, že tam sú, celková surovosť, zúrivosť death metalu takto nabrala o rozmer viac. Pokiaľ ide o zvuk, tak bicie Davos, zvyšok vranovský Tetradrot, odkiaľ už vyšla nejedna dobrá nahrávka. Textovo opäť žiadne gore ani mýty z dimenzií hrôz, Števo si vystačí s bežným ľudským svetom a tým, ako ten svet sám sebe kadečím škodí. Pokiaľ ide o obal, strašidelná halucinácia nevyzerá zle, ale to pravé orechové je v booklete, tam sú veci ako z dielne Wesa Benscotera. Rozhodovanie o tom, kto bol najlepší v roku 2017, už teraz vyzerá ako niečo, čo sa mi veľmi nebude chcieť robiť.