Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Keď som o TORCHE čítal prvýkrát, hneď ma zaujala táto strohá, ale veľmi výstižná charakteristika kapely: „BEATLES meets early MELVINS meets NIRVANA“.
V tej dobe som si ešte nevedel celkom dobre predstaviť, o čo presne v hudbe TORCHE pôjde, a preto som dychtivo pátral po ich diskografii.
Výsledok? Padnutá sánka pri albume „Meanderthal“.
TORCHE sú skutočne zrážkou vzdušných popových melódií, drsnejších sludgeových plôch a archaickej indie-atmosféry. Tento štýl ma u nich, snáď ako každého fanúšika „starého v novom kabáte“, chytil za srdce a neskôr som sliedil po kapelách podobného hudobného razenia: HELMS ALEE, BIG BUSINESS, BARONESS...
TORCHE však zostali dodnes mojou najobľúbenejšou.
Formulka úspechu ich albumov je pritom veľmi jednoduchá. Spomenuté štýly sa buď viac, alebo menej zahusťujú, riedia a kombinujú podľa súčasnej nálady a rozpoloženia samotných autorov. Zatiaľ čo na ostatnom EP „Songs For Singles“ to bol príklon k ešte popovejšiemu vyzneniu, novinka „Harmonicraft“ mnohokrát vyjaví svoje extrémnejšie polohy, a duo Jonathan Nuñez a Rick Smith sa neraz vyblázni ako v grindových SHITSTORM.
Steve Brooks nezabúda na začiatky svojej kariéry a „popík“ je tentoraz ešte viac ufúľaný jeho bahnitou gitarou. Presne ako v časoch legendárnych FLOOR.
Z uvedeného by sa mohlo zdať, že to TORCHE skôr či neskôr prepísknu a studnica ich nápadov o zopár rôčkov vyschne - podobne, ako sa to pred časom stalo napríklad takým BARONESS, ktorí sa s konceptom dvojalbumu jednoducho precenili.
U TORCHE však platí, že v jednoduchosti je krása, a tohto sa chlapci držia od počiatkov hudobnej existencie. Skladby TORCHE nemajú maniery byť progrockovými opusmi ako u MASTODON (ktorí to, čo si ako kapela vybudovali, na posledných dvoch albumoch úplne znivočili), ale držia sa toho, čo vedia najlepšie – kvalitných pesničiek, ktoré chytia človeka priamo za srdce.
Prekombinovať hudbu sa nevypláca a TORCHE to dobre vedia.
Aj tentokrát sa dočkáte nadpozemských melódií, ktoré sa miesia s kalnými doomovými výpadmi a hymnickými spevmi. TORCHE majú pozoruhodnú schopnosť prejsť od vzletných pasáží, skrz drsný sludge core až k retro hardrocku, a to bez toho, aby zneli pateticky („Kicking“).
„Harmonicraft“ je od začiatku do konca veľmi dynamickou jazdou, v ktorej sú umne zakomponované aj vkusné inštrumentálky (titulná „Harmonicraft“), pochmúrnejšie post-metalové balady („Solitary Traveler“) alebo extrémnejšie „hobľovačky“ („Sky Trials“).
Jednoducho TORCHE, akých máme radi. V tej najvyššej kvalite.
1. Letting Go
2. Kicking
3. Walk It Off
4. Reverse Inverted
5. In Pieces
6. Snakes Are Charmed
7. Sky Trials
8. Roaming
9. Skin Mouth
10. Kiss Me Dudely
11. Solitary Traveler
12. Harmonicraft
13. Looking On
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.