Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Už niekoľko rokov považujem formáciu WAYD za najlepšiu a najinvenčnejšiu metalovú kapelu na Slovensku a doteraz som nenatrafil na dôvod tento môj názor zmeniť. Technickí psychedelickí metalisti z Prešova na svojom štvrtom oficiálnom albume znova dokázali skĺbiť deathmetalovú dravosť, profesorskú techniku, jazzovú hravosť a rockové pesničkárstvo, podľa môjho skromného názoru až takmer k dokonalosti. Čo mu k dokonalosti podľa môjho názoru chýba? To si môžete prečítať alebo vydedukovať z riadkov nižšie.
Na prvé vypočutie je „Ghostwalk“ menej prístupný ako jeho traja predchodcovia, no na strane druhej je vyvážený oveľa lepším zvukom, než na aký sme boli v minulosti zvyknutí. Album môžete počúvať dookola a nenájdete na ňom slabšiu skladbu a už vôbec nie song ktorý by nudil, alebo vadil. Žiaľ, tak, ako sa na albume nenachádza skladba slabšia, tak na nej nenájdete ani silnejšiu. Na predošlých dielach takýchto songov bolo viac (napr: „Esoteric Suicide“ a „Mindstorm“ z „Barriers“, „Sperm, Milk & Fate“ a „Velvet Deserts“ z „Decadance“), na „Ghostwalk“ takéto ťahúne vyslovene chýbajú. No považovať tento fakt za nejaký neodpustiteľný mínus nejde a môj názor na WAYD prezentovaný na začiatku článku ostáva naďalej neotrasiteľne stáť. Personálne obsadenie skupiny sa nezmenilo, hoci na koncertoch ich už bolo možné vidieť vo viacerých zostavách. Podľa správ, ktoré sa mi sem-tam dostanú do uší, nahrávala klasická zostava skupiny tento album dlhšiu dobu a na etapy, práve z dôvodu ich pracovného zaťaženia (dvaja pracujú v Anglicku) a o zmene zostavy ani len neuvažujú (toto však neplatí, ak ide o koncerty). Nemenný line-up sa pozitívne odráža na dokonalej zohratosti a hráčskej ľahkosti, s akou predvádzajú svoje schopnosti. Členov bandy podporil ako hosť dychár Mário „Gapa“ Garbera (GROOVIN´ HEADS), ktorý na našej scéne už spolupracoval snáď s každým (Richard Müller, Lucia Šoralová, Marián Čekovský, Peter Lipa, Henry Tóth, Marcel Buntaj, Martin Gašpar, Oskar Rósza, atď.). Tentoraz sa opäť, ako v prípade „Barriers“, rozhodol pomôcť aj svojim metalovým rodákom. Jeho pomoc je možné počuť hneď v niekoľkých skladbách, či už o ide o saxofónové sólo v „Burning Visions“, alebo zasnívaný úvod v klipovke „Rivers Of The Night“. Tieto party nielenže perfektné pasujú, no hlavne „Ghostwalk“ až neuveriteľne oživujú. Mimochodom, klip „Rivers Of The Night“, spolu s filmom z natáčania albumu, mali byť súčasťou CD, no akousi nešpecifikovanou chybou sa na prvej várke albumu z lisovne nedajú otvoriť. Aktuálnej novinke dominuje metalová priamosť a agresivita, no ako sme už zvyknutí, Wayďáci sa popri tom neustále pohrávajú aj so zmenami temp a nálad, miestami death metal, miestami prog-rock, a tam, kde netlačia na pílu zas pridávajú na cifrovanosti... Proste perfektne poskladaná šperkovnica zvukov, riffov, melódií, rytmov, vynikajúcich muzikantských a aranžérskych výkonov. Pre čitateľov, ktorí sa s WAYD ešte nestretli mám len jeden odkaz: prišli ste o veľa, no stále máte šancu...
A prečo vlastne nakoniec tomuto albumu nedám plný počet bodov, hoci by som aj chcel? Ako som už v úvode spomínal, k dokonalosti chýba síce málo, no predsa niečo. Hlavne väčšia prekvapivosť a v minulosti štandardná ľahšia počúvateľnosť a prístupnosť.
Krok vpred na poli zvukovom, krok vpred v aranžérstve i inštrumentálnych schopnostiach a mierne zakopnutie, čo sa týka nápaditosti. Výborný album, ku ktorému si musíte nájsť cestu vyššou frekvenciou výskytu nosiča v mechanike.
1. Dead Ravens Blues
2. Burning Visions
3. Underneath The Nails
4. Rivers Of The Night
5. Ghostwalk
6. Desire's Eternal
7. Second Sunrise
8. In Hell We Dwell
9. 2nd Sunrise (Ullambattar Crew Remix)
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.