Príbeh hudobného roku 1994 sa nedá oddeliť od mojej vlastnej story a od príbehu čerstvo rozdeleného, ešte stále tesne porevolučného Československa, v ktorom sa miesila dychtivosť po (v podstate akejkoľvek) hudbe s ešte stále fatálnym nedostatkom všetkého: informácií všetkého druhu a, v prvom rade, samotnej dostupnej muziky.
Pomyselnú kazetu treba najprv pretočiť do roku 1993. Tempo hudobného trhu – aj v menšinových žánroch – udáva vo svete MTV, ktorá je však u nás doma stále komoditou raritnou: tempo šírenia káblovej televízie je pomalé, cena značná. Rockových médií málo, a aj tie, čo sú, trpia nedostatkom (zase to slovo!) primárnych zdrojov.
Labutia (akustická) pieseň: NIRVANA: „MTV Unplugged in New York“, nahraté 18. 11. 1993, vydané 1. 11. 1994
A tak, keď 18. novembra 1993 usadá na stoličku newyorského štúdia MTV Kurt Cobain vo vyťahanom svetri, doma všetci poznáme „Nevermind“ a „In Utero“, no o samotnej NIRVANE toho až tak veľa nevieme; tým dupľom o nuansách na jeden záťah nahraného „MTV Unplugged in New York“. Na okamžitej uhrančivosti tejto nahrávky, tak ohromne odlišnej od všetkého, čo k nám zo Seattlu dovialo dovtedy, to nezmenilo nič (a to, akou vzácnou komoditou bola pirátska VHS nahrávka, si pamätám dodnes), ale až s odstupom rokov je jasné, do akej miery išlo o historický, v mnohom prorocký míľnik histórie hudby ako takej.
Na pochopenie seattleského prepletenca si treba prečítať vynikajúci destilát „Everybody Loves Our Town“ od Marka Arma (ironicky, menovca frontmana MUDHONEY), ale aj z DVD je jasné dosť: napätie medzi absťákom drveným Kurtom Cobainom, jeho kapelou a producentmi z MTV. Ťažko skrývané pohŕdanie snobským publikom, ktoré miesto hitov dostalo obskurné covery od bizarných MEAT PUPPETS (ich dvaja členovia, bratia Curt a Cris Kirkwoodovci kapelu počas koncertu doprevádzali a predskakovať mali aj na zrušenom pražskom koncerte v marci 1994) cez Davida Bowieho, ktorý potom roky musel vysvetľovať, že „Man Who Sold The World“ z roku 1970 nie je coververzia NIRVANY, až po tradicionály. „Neznámy“ gitarista s gitarou v „rumunských“ farbách je Pat Smear, člen legendárnych pankáčov THE GERMS; neskôr dlhoročný hudobný partner Davea Grohla vo FOO FIGHTERS.
Chvíľu po tom, ako sa Cobainovi na konci do krajnosti vyšponovanej „Where Did You Sleep Last Night?“ zlomí hlas, odmietne prídavky, odvrknúc, že sa predošlá skladba nedá prekonať. A... nedá.
Dnes som presvedčený, že práve na „MTV Unplugged in New York“ vidno toho Kurta, ktorým by sa stal o roky či dekády neskôr. Nie slabú trosku zlomenú závislosťou na heroíne, ale vzdorovitého hudobníka, generačný talent, ktorý svoj mainstreamový úspech začal obracať naruby. Myslím, že Cobain by išiel cestou unikátov typu Neila Younga, Mikea Pattona, Toma Waitsa či Scotta Walkera.
Keby nezaznel ten výstrel.
Náuka o živote: PEARL JAM: „Vitalogy”, 22. 11. 1994
Ten výstrel, ktorý nechtiac definoval rockový rok 1994. PEARL JAM, seattleskí súputníci NIRVANY (dnes sa zdráham povedať žánroví, aj keď pred tridsiatimi rokmi nám pripadali pomaly ako pokrvní bratia) sa ocitli na podobnom rozcestí ako Kurt Cobain & spol. Za sebou mali takisto svoj MTV Unplugged (dokonca ešte v 1992) a dva albumy, ktoré svojím úspechom prekonali absolútne všetky očakávania – a na hlavu Eddieho Veddera, Jeffa Amenta, Mike McCreadyho, Stonea Gossarda a Mikea Abbruzzeseho (z kapely vyletel ešte pred koncom nahrávania) vytvorili tlak, ktorý mohol dopadnúť len dvoma spôsobmi: kolapsom alebo magickým vzopätím síl.
V spätnom zrkadle dnes „Vitalogy“ pôsobí až vizionársky: na vinyle album vyšiel dva týždne skôr ako na CD; singel „Spin The Black Circle“ a slogan viva la vinyl ešte len predznamenali vinylovú revolúciu. Keď som pred tridsiatimi rokmi túžil po tom, aby som si mohol „Vitalogy“ dovoliť v luxusnom CD obale s bizarnými krebami a schémami o „náuke o živote“, ani by mi nenapadlo predstaviť si, že dosku počúvam na platni.
Pre mňa „Vitalogy“ ostáva kreatívnym vrcholom PEARL JAM: po „Ten“ a „Vs.“, plných živočíšnej energie, vedderovci vyšli von s nahrávkou plnou pochybností, experimentov (z ktorých sa nie všetky vydarili) – a zároveň nesmrteľných hymien „Nothingman“, „Better Man“ alebo „Immortality“, ktorá buď je, alebo nie o Cobainovi (záleží na tom, koho sa spýtate).
Z pozornosť stoja posledné slová, ktoré na „Vitalogy“ odznejú:
Muž: „Premýšľaš niekedy o tom, či by si sa dokázala zabiť?“
Žena: „Ak sa nad tým skutočne zamyslím... tak asi áno“
Preberte si to sami.
(Iba zdanlivá) odbočka: R.E.M.: „Monster“, 27. 9. 1994
Klenot mojej zbierky, prvá originálna kazeta kúpená v deň vydania(!), prinesená otcom z Nemecka. Zdroj pýchy a raketového vzostupu sociálneho kreditu medzi staršími spolužiakmi.
Zároveň najzvláštnejší album R.E.M., ktorých predošlý opus „Automatic For The People“ znamenal komerčný vrchol, bohužiaľ reprezentovaný dnes neznesiteľne cukrovou baladou „Everybody Hurts“. Vyjsť po takejto kolekcii na trh s „Monster“ bol akt obrovskej sebadôvery a kreatívnej slobody.
V podstate podobne ako PEARL JAM na „Vitalogy“ (a ako medzi slovami naznačil Cobain na „Unplugged“), aj R.E.M. na svojom abstraktnom „monštre“ odháňajú démona patologickej fanúšikovskej oddanosti. Treba si pripomenúť, že v roku 1994 za sebou R.E.M. majú osem albumov a štrnásť rokov kariéry; dve tretiny z toho v undergrounde.
A tak je „Monster“ s agresívne oranžovým, rozmazaným obalom anti-hitovým albumom, s tvrdým grungeovým, až metalovým zvukom protijedom predošlej nahrávky, a zároveň priznanou poctou Kurtovi Cobainovi, s ktorým Michela Stipea a R.E.M. pojil nielen vzájomný rešpekt, ale aj priateľstvo.
„Chcel som ťa zastaviť“, spieva Stipe v netypickej odbočke od abstraktných textov R.E.M. v „Let Me In“; „pusť ma k sebe, pusť ma k sebe,“ kým Mike Mills hrá na gitare, ktorá Cobainovi samotnému patrila.
Rovnako ako v prípade PEARL JAM aj pri R.E.M. je rok 1994 rokom, keď sa čosi akoby zlomilo. Som si istý, že neskoršie nahrávky oboch kapiel majú svojich zapálených vlajkonosičov, ale genius loci kulminuje práve tu.
Epilóg(y): HOLE: „Live Through This”, 12. 4. 1994
Ako som spomínal v úvode, dostupnosť hudby pred tridsiatimi rokmi bola funkciou peňazí, šťastia a okolností. K „Live Through This“ som si našiel cestu až po rokoch – dnes však ide o nahrávku, ku ktorej sa vraciam snáď najviac.
Courtney Love má povesť Cobainovej Yoko Ono – videnej výlučne skrz vlastné pohnútky, parazitujúcej na manželovej sláve, akoby bez ohľadu na vlastný talent. Dnes je ťažké pochopiť, ako „Live Through This“ mohlo byť vôbec týždeň po smrti Kurta Cobaina pustené na trh.
No obstojí aj bez toho: Courtney do sveta v extrémne chytľavej forme chrlí zimomriavky naháňajúcu frustráciu ženy, matky, cítiacej sa ako objekt (a ako obeť sexuálneho násilia) – (ne)priamo odkazujúcej na znásilnenie a smrť Mie Zapaty z THE GITS, ktorá rok predtým otriasla Seattlom a jeho scénou.
Prvé štyri verše prvej skladby „Violet“ nasadia ironický tón, z ktorého Love nespustí celý album, o dve dekády predbehnúc #metoo a vlnu, ktorá s ním prepláchla šoubiznis:
„A nebo malo farbu ako ametyst
A plával v ňom húf malých rýb
Mala by si sa naučiť, kedy odísť preč
Mala by si sa naučiť, kedy povedať nie“
Smrť basgitaristky HOLE Kristen Pfaff v júni 1994 je skutočným epilógom roku tragédií, zlomov, ale aj nebývalého vzopätia, ktoré sa na rockovej scéne odvtedy neopakovalo; roku, v ktorom som sa ja sám ponoril do hudby, naivne si neuvedomujúc malé a veľké tragédie, ktoré z jej autorov vyžmýkali aj posledné kvapky seba samých.
