Už pred mesiacom tu mohla byť táto recenzia. Ale povedzme si takto – hýbe sa mi z tohto písania účet? Nie. A u veľkých srdcoviek sa aj tak čaká na originály. Doma je už nejaký čas, aj s bonusovým DVD. Lenže vonku ryčí turboleto. Určite sa nesťažujem, ale v takých podmienkach baví leda tak práca. Veď kapelu som podporil kúpou, komu sa chce rúbať do klávesnice, s albumom som spokojný možno aj viac než som čakal. A ďalšie takéto šalmaje lásky,tak či tak nevyspievam.

Tak poďme na ten kus života ťažkého. Koniec BROKEN HOPE som si odsmútil, správy o ich návrate najprv vydesili, ale nakoniec bol „Omen Of Disease“ na ohňostroj solídneho striedmeho formátu, návrat mal zmysel. A má ho aj na novinke, vydanej po takmer štyroch rokoch od znovuzrodenia. Prvé uvoľnené skladby „The Carrion Eaters“ aj s videom a „The Meek Shall Inherit Shit“ – veľká spokojnosť, dokonca až prekvapenie, niektoré pasáže ako keby vydolované z antarktickej krypty, do ktorej boli uložené v časoch „Loathing“. Samozrejme syndróm SUFFOCATION – v prvých sekundách viete, koho počúvate.

Dvanásť skladieb, 100 % BROKEN HOPE. Posledný „dvojzáprah“ je poctou prvým albumom, zrejme sa z toho stáva trademark novej éry veteránov elitného BDM, ktorí si konečne bez milosti idú po miesto, ktoré im na scéne i v jej histórii patrí. Brutálny americký death metal v štýle 90. rokov, mimoriadne hutný, drvivý a nadupaný, s charakteristickými postupmi, zvukom a harmóniami. Pod hudbou je vo veľkej väčšine podpísaný „jediný pozostalý“ Jeremy Wagner, raz v spolupráci s Leskim, dve skladby sú výhradne z Damianovej hlavy.

Je dobre, že sa k tvorbe dostal, na niektorých miestach predsa len počuť, že v BH je takmer všetko pod taktovkou jedného muža, to by časom mohlo byť na škodu veci. Zatiaľ sa tých pár spakruky nahodených, „lacnejších“ momentov v celkovej vysokej kvalite ľahko rozplynie. Prepracovaný, skôr priamočiary BDM s ťaživou, hrozivou atmosférou takto stále vyučuje, úprimne, títo klasicky hrajúci a skladajúci chlapíci si duel s mladou generáciou môžu dovoliť hocikedy. Navyše sa stále vyvíjajú, aby som nechodil ďaleko, rezervy, ktoré Damian mal v porovnaní s predchodcom, titanom ezofágu, počas necelých štyroch rokov zrušil. Už to nie je „Joe, ak by žil, by to dal oveľa lepšie“, teraz je to „Damian si post v BROKEN HOPE zaslúži, je hrdlom na pravom mieste.“

Zvuk – kvalita tam, kde sa hrnie surový kov smrti, i tam, kde znejú chladné zlovestné tóny inštrumentálnych miniatúr. A čo sa tu vydarilo obzvlášť, sú texty. Jeremy Wagner ako autor nejednej desivej poviedky je naozaj šikovný chlap a tentokrát sa pustil do kadečoho. Okrem hororových motívov, inšpirovaných filmami ako „The Thing“ – „Mutilated And Assimilated“, „Beneath Anctarctic Ice“ alebo „The Hills Have Eyes“ („Outback Incest Clan“) kruto zošvihal aj ľahostajnosť až nenávisť ľudstva voči planéte a ekosystémom v „The Meek Shall Inherit Shit“. Názov „The Necropants“ znie možno srandovne, ale ide o bizarnú magickú praktiku, známu na Islande v časoch raného novoveku. Pokiaľ ide o „The Bunker“, v koži nejakého jedinca s „hnedým videním sveta“, ktorému sa zhodou okolností páči hudba BROKEN HOPE, by som nechcel byť, ani keby som sa volal Xipe Totec, a perverzná „Malicious Meatholes“ je prehliadkou metafor, spôsobujúcich výbuchy smiechu. Áno, som veľmi spokojný, body netreba.