MAJESTICA - Power Train
Když namícháte styly RHAPSODY a STRATOVARIUS kolem roku 2000, tak dostanete buď děsný kýč nebo MAJESTICA. Ono je to nakonec docela zábavné a má to spád, jen od toho nesmíte čekat víc než pár hezkých chvil s lehkou holkou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Moment prekvapenia, aký sme zažili v roku 2007 s „Grindstone“, sa (asi) definitívne vytratil. Rovnako sa do stratena vyparil aj vtedajší prísľub ešte lepších zajtrajškov. Realita dobehla nielen nórskych jazzmanov, ale aj ich namlsaných fanúšikov. A aká vlastne je tá minuloročná realita nórskych SHINING?
Ak bol „Grindstone“ monopostom Formuly 1 (© Thorn), tak „One, One, One“ je konzervatívnym Rolls-Royceom - prestavaným na pretekársky špeciál. Síce konzervatívnym, ale stále dostatočne hudobne nadpriemerným, inštrumentálne dokonalým a zvukovo hodnotným.
Už v prípade „Blackjazz“ víťazila formálnosť nad živelnosťou a ani v tomto prípade to nie je inak. SHINING sa aj na novinke predvádzajú a ukazujú čo a akým spôsobom dokážu zahrať. Možno by som skôr prijal väčší pretlak autorskej tvorby, ako predvádzanie sa študovaných muzikantov, ale...
Aj napriek týmto nedostatkom ma „One One One“ nadmieru baví a stále dokáže niečím zaujať a aj prekvapiť. Veľmi skoro po prvom vypočutí sa síce vytratí prvotné nadšenie, našťastie aj potom dokážu SHINING baviť a vtiahnuť poslucháča do svojho uleteného sveta kontrolovaného chaosu. Mňa osobne teší aj s ročným odstupom. Pod pokrývkou formálnosti sa ukrýva bohatý svet pazvukov, dysharmónií a šialenej štruktúry skladieb, ktoré pre mňa robia z nahrávky zaujímavú záležitosť.
Ak sa niekde píše alebo hovorí o tejto kapele, lietajú také slová, ako avantgarda, šialenosť, nepríčetnosť, schizofrénia, dokonalosť a progresivita. Okrem progresivity môžem viac-menej súhlasiť, predsa len, pod progresivitou si predstavujem prinášanie niečoho nového a postup vpred a nie opakovanie už dávno objaveného a predvedeného.
Ako novinka je na „One One One“ väčší priestor pre industriálny metal, miestami doslova až elektronický karneval. Ale nebojte sa, stále sú to tí istí Nóri ako doteraz a okrem vplyvov NINE INCH NAILS možno v ich hudbe počuť aj MOTÖRHEAD, ESTRADASPHERE a samozrejme KING CRIMSON.
Nórom sa nepodarilo vyrovnať kvalite „Grindstone“, ale v porovnaní s „Blackjazz“ majú teraz lepší zvuk, znejú komplexnejšie a kladú väčší dôraz na industriálne prvky.
8,5 / 10
One One One (2013)
Live Blackjazz (2011)
Blackjazz (2010)
Grindstone (2007)
In The Kingdom Of Kitsch You Will Be A Monster (2005)
Sweet Shanghai Devil (2003)
Where The Ragged People Go (2001)
-bez slovního hodnocení-
Když namícháte styly RHAPSODY a STRATOVARIUS kolem roku 2000, tak dostanete buď děsný kýč nebo MAJESTICA. Ono je to nakonec docela zábavné a má to spád, jen od toho nesmíte čekat víc než pár hezkých chvil s lehkou holkou.
Ukrajinci se zacyklili sami v sobě, ve svém zašmodrchaném progresivním metalcoru, takže smutně vzpomínám na časy, kdy skupina pálila takové pecky jako "I Speak Astronomy", "Teacher, Teacher!" nebo "Perennial". Nic srovnatelného na "Duél" nenacházím.
PHRENELITH potřetí. Potřetí jinak a potřetí skvěle. Dánové doručili majestátní, drtivou, ale současně i líbivou kolekci často odkazující směrem k IMMOLATION. Jestliže "Chimaera" byla žánrově více rozkročena, pak "Ashen Womb" je návratem k čistému OSDM.
Živák alebo best of? ELECTRIC WIZARD skracujú 8-ročné čakanie na novú dosku dokonale reprezentatívnou živou kolekciou, pokrývajúcou obdobie medzi „Dopethrone“ (2000) a „Time To Die“ (2014). Podľa očakávania brutálne ťažký, ale brutálne odmeňujúci posluch.
Těžko zařaditelná hudba, stylově oscilující od progres poprocku a art rocku až k metalu. První deska, kterou si dám do předběžných TOP 2025. Zpěvačka Grégoire Caussèque mi svým často až éterickým projevem v kombinaci s neotřelou dánštinou přímo učarovala.
Skotská dnes-už symfo&pagan blacková veličina se vrací se svým možná nejmajestátnějším albem, které maluje na rozměrná plátna rozmáchlými tahy provoněnými rašelinou a svěžím vzduchem Highlands. Okamžitá láska, od dob debutu jsem si SAOR tak neužíval!
Nová Markova sólovka je překvapivě dobrá a pestrá deska. Nečekejte však výzvu novým NIGHTWISH. Tohle je především pocta starým hard rockovým klasikům. To už ostatně bylo patrné z „Kashmirovského“ singlu „Left on Mars“.