BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dva vitálne živly v názve kapely a albumu a nová kariéra trademarkovej speváčky Anneke van Giersbergen. Nech boli prezentované dôvody jej odchodu od materskej kapely akékoľvek, Annekina nová kariéra hovorí za viac, než sto tlačoviek a oficiálnych vyhlásení. AGUA DE ANNIQUE je najmä o tvorivej slobode a životodarných impulzoch, v neposlednom rade o nových ľuďoch okolo (vrátane Annekinho manžela Roba Snijdersa, kedysi bubeníka CELESTIAL SEASON) a pravdepodobne aj o hrubej čiare za všetkým, z čoho sa THE GATHERING za celé tie roky šplhali. Poslednou radovkou „Home“ sa mohlo zdať, že maturitnú skúšku z nekonvenčného prístupu, v ničom nepoznačenom metalovými koreňmi a zväzujúcimi skladateľskými stereotypmi, majú zloženú. Bohužiaľ to však nepomohlo, Anneke odišla aj tak a o čo jej možno šlo v skutočnosti, vidno až na „Air“. V AGUA DE ANNIQUE objavila hlavná hrdinka skrytý chodníček, vedúci o pár metrov ďalej, než jej predošlá výprava. Vďaka tomu, že sa žánrovo konečne oslobodila, si však zároveň uviazala okolo krku slučku, ktorú debut mierne stiahol.
Dobrá správa je, že takmer každá skladba na albume dokazuje odlišnosť od THE GATHERING, najmä po stránke aranží, čím získava pre všetkých doterajších fanúšikov na značnej hodnote. Tou zlou správou je, že posunom na inú (neznamená lepšiu) scénu získala Anneke novú konkurenciu a prvým albumom sa ešte zatiaľ nestihla dotiahnuť na jej rýchlosť, najmä čo sa týka univerzálnosti a suverenity. Stráviteľnejší gitarový indie rock je zhruba tam, kde boli jeho čelní predstavitelia pár rokov dozadu a čo sa týka jeho súčasného „folkovejšieho“ stavu, k nemu sa AGUA DE ANNIQUE príliš nepribližuje. To môže byť snáď dobrá správa pre všetkých, ktorým sa tá predošlá podoba páčila viac. Z THE GATHERING si Anneke navyše okrem svojho fenomenálneho hlasu priniesla aj jemne prisladenú, láskavú melodiku, ktorá by mohla na jej nové publikum pôsobiť taktiež veľmi príjemne a atraktívne.
Ako úplná novinka pôsobí skladba „Witnesses“. Okrem toho, že ide o rýchlu, nekompromisne našliapnutú vec, Anneke v nej po prvýkrát, čo registrujem jej tvorbu, vyjadruje názor – a teda nie iba popisuje pocity a kreslí obrazy. Na pranier si berie Svedkov Jehovových, navyše s razanciou, ktorá prekvapí ešte viac: „Počujem klopanie na dvere, / ako je možné, / že si len tak sedím v izbe, / čumím na telku, / nemyslím na nič, / nechápem ako môže mať niekto nervy, / prísť si ku mne do dverí / a predávať mi Boží svet. / Zaujímam sa o liek, / ktorý ma posunie v živote, / než si vy ľudia / skončíte s vašim vymieraním Vesmíru. / Zachraňujete svet predo mnou. / Kto tu asi tak potom zostane?“ Naopak začiatok „Sunken Soldiers Ball“ vás po dobrých štyridsiatich minútach „nového“počúvania prekvapí najmä neočakávanou citáciou gatheringovskej „Red Is A Slow Colour".
„Air“ je albumom príjemných, na nič sa nehrajúcich skladieb, čo mu spolu s obrovskou charizmou jeho hlavnej hrdinky dáva opodstatnenie. Znie tak čerstvo, ako svojho času znel „Fix“, Annekin duet s holandskou indie kapelou LAWN. Škodiť mu hádam môže len priveľký počet skladieb, napriek tomu, že po podrobnejšom zoznámení a počiatočnom zmätku si každá vytvorí svoju vlastnú tvár. Otázne je, nakoľko bude doterajším tradičným poslucháčom Anneke van Giersbergen chýbať aranžérska viacvrstvosť THE GATHERING, keďže AGUA DE ANNIQUE sa v tomto smere mnoho vecí zrieka a adoptuje si skôr civilnejšie poučky a šablóny klasickej (pop)rockovej školy.
Máme to za sebou. Anneke dokázala, že čo sa jej týka, odchod od THE GATHERING až tak mrzieť nemusí. Zbytok jej bývalých kolegov nám svoje schopnosti dokáže až o rok. Pokiaľ je AGUA DE ANNIQUE o posune do čo najmäkších a najjemnejších vôd, Hans Rutten a spol. na to snáď zareagujú slobodne a s novou tvorivosťou, posunom zase niekam úplne inam. A ako sa tak obzerám okolo seba, pokiaľ im to všetkým vydrží, netreba zavrhovať ani scenár, podľa ktorého sa zase za pár rokov dajú všetci dokopy. Bolo by to skvelé, ak si vezmete, koľko nových, medzitým naučených veci, by sa v takýchto THE GATHERING mohlo skĺbiť.
Najlepšie skladby:
Witnesses
Day After Yesterday
Trail Of Grief
Lost And Found
AGUA DE ANNIQUE možno chýba veľká dávka suverenity, ktorá by ju posunula dopredu v pelotóne jej novej indierockovej konkurencie, zároveň ju však jej slobodný nádych vybavil úprimnosťou, ktorá mnoho nedostatkov naopak vyvažuje.
7,5 / 10
Anneke van Giersbergen
- spev, klavír
Joris Dirks
- gitara, spev
Jacques de Haard
- basa
Rob Snijders
- bicie
+ hostia
Timothy Conroy
- trúbka
Kristin Fjellseth
- spev (Lost And Found)
Heleen de Witte
- flauta (Asleep)
1. Beautiful One
2. Witnesses
3. Yalin
4. Day After Yesterday
5. My Girl
6. Take Care Of Me
7. Ice Water
8. You Are Nice!
9. Trail Of Grief
10. Come Wander With Me
11. Sunken Soldiers Ball
12. Lost And Found
13. Asleep
In Your Room (2009)
Pure Air (2009)
Air (2007)
Vydáno: 2007
Stopáž: 51:24
mix:
Jon Anders Narum
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.