Rok 2004 bol, a ešte samozrejme stále je, čo sa týka kvalitných albumov bohatý mierou vrchovatou. Nemalým, a o to milším prekvapením je pre mňa živák majstra horror metalu King Diamonda, vydaný tentokrát z vlastnej vôle a nie na nátlak či z dobrovoľnej iniciatívy vydavateľskej spoločnosti. Kráľ prichádza v životnej a živej podobe vďaka zostrihu niekoľkých vystúpení v rámci severoamerického tour.

Čo povedať k tomuto podarenému dielku? Zvukovo a producentsky je na vysokej profesionálnej úrovni. Dvorný gitarista, pán LaRocque, sa za čas spolupráce s maestrom vypracoval na celkom slušného a vyhľadávaného producenta. Plný zvuk gitár umne rozdelených do pravého a ľavého kanálu s miernym presahom a kryštalický čistý zvuk celého materiálu sa nedajú prepočuť. Dominujú výborné, až nadštandartné výkony hlavných protagonistov. Kapela znie ako jedna živá, pulzujúca bytosť. Napriek tomu si pozornosť obzvlášť zaslúži bicman Matt Thompson, v osobe ktorého King dúfam definitívne našiel to čo hľadal. Rytmicky presný, úderný a dynamický vyvážený štýl asi najviac pripomína legendárneho a neprekonateľného Mikey Deeho (dnes MOTÖRHEAD). O kvalitách druhého gitaristu Mika Weada (MERCYFUL FATE, HEXENHAUS, MEMENTO MORI atď.) je hádam zbytočné sa vyjadrovať. Samotný maestro spieva ako „KING“! :-) S nadhľadom prezentuje aj tie najťažšie veci: výšky, hĺbky, smiech... všetko sa blíži k takmer albumovej dokonalosti. Komunikácia s obecenstvom pôsobí tak trochu stroho, dúfam že len zdanlivo, kvôli strihom z jednotlivých šou. Medzi fans panuje fantastická, aj keď mixážou možno trošku potlačená, atmosféra. Odzneli povinné, dnes už hádam klasické diela: „The Family Ghost“, Sleepless Nights“, „Halloween“ či veselá koleda „No Presents For Christmas“.

Až potiaľ by bolo všetko v najlepšom poriadku.

Najväčší kameň úrazu pre mňa, a možno aj pre iných vlastníkov tohto dvoj CD, je dramaturgia a výber jednotlivých skladieb. Samozrejme koľko ľudí, toľko chutí a každému neulahodíte, aj keby ste modré z neba doniesli a prichystali hneď štvoralbum. Vystavať „Abigail“ story na dvoch príbehoch (“Abigail“ ´87 a “Abigail II – The Revenge“ ´02) je síce pekný zámer, ale neumiestniť tam kľúčovú skladbu celého príbehu -„Abigail“, beriem ako mierne zavadzajúce.

Chápem, že maestro chcel hlavne spropagovať posledné dva opusy, a novinku predovšetkým, no totálne ignorovať 4 albumy svojej bohatej kariéry (“The Spider´s Lullabye“, “The Graveyard“, “Voodoo“, “House Of God“), a nezahrať z nich ani jeden song je škoda preveliká.

Pri prezentácii skladieb z aktuálneho albumu “The Puppet Master“ napriek prítomnosti Kingovej najdrahšej polovičky Livia Zity, zaradil len jednu – „So Sad“ – kde účinkujú spoločne (Outro „Living Dead“ nerátam). Veľkej obľube sa taktiež tešia z playbacku púšťané intrá, outra a iné intermezzá.

Ďalším zaujímavým faktorom je zdvojovanie Kingových speváckych partov. Ako predviedol toto naživo ostáva pre mňa záhadou, obzvlášť po zhliadnutí niekoľkých live vystúpení, kde mu vokály nespieval nik z prítomných muzikantov. Tou schodnejšou alternatívou môže byť využitie služieb budapeštianskej speváčky, prípadne vokálneho halfplaybacku, dnes už bežného aj u iných kapiel (napr. Devon, DEAD SOUL TRIBE )... alebo, žeby zaúradovala dodatočná mixáž a vokály sa dohrali priamo v štúdiu? Buď ako buď, ale na CD to znie dobre, že?

Každopádne „lajfka“ je na svete v takej podobe akej je. Pre mňa čo sa hodnotenia týka, vyvstáva náročná úloha; hráčske výkony, samotné prevedenie + zvuk: jednoznačne 10/10. Výber skladieb: 6/10. Urobím priemer... a pridám ešte pol bod navyše za subjektívnu maxiobľúbenosť :-)