Vojna celovečerných „animákov“ vrcholí. Ako prví z veľkých hráčov posunuli tento rok figúrkou 20th Century Fox, ktorým stávka na pokračovanie „Doby ľadovej“ priniesla len rozpačitú odozvu. Do napätého ticha pred nástupom zdanlivo neporaziteľných „Áut“ z dielne Pixar sa „shrekovskí“ Dreamworks rozhodli vtrhnúť na trh s ambicióznym „Za plotom“.

„Za plotom“ sa snaží pokračovať v trende animovaných filmov pre deti aj dospelých – práve tento koncept otočil kormidlom celého žánru. Aj v tomto snímku hrajú hlavnú rolu zvieratá (tu sa na experimenty odhodláva systematicky zrejme iba Pixar), ale celý príbeh je viac alegóriou či bájkou než prírodopisným filmom. RJ je pažravý a prefíkaný mýval-samotár, posadnutý chipsami. Jedného dňa sa ulakomí na zásoby spiaceho medveďa Vincenta. Na poslednú chvíľu je odhalený a príbeh sa roztáča: RJ sa stretáva s rodinkou tradične žijúcich lesných zvierat, ktorým počas zimného spánku obstavali les nepreniknuteľným živým plotom.

Od prvej chvíle sa „Za plotom“ prezentuje svojskou poetikou a zmyslom pre humor. Už úvodná scéna dolovania zemiakových lupienkov z automatu je kúzelná, prvé stretnutie bandy zvierat, vedenej váhavým korytnačiakom Vernom, so spomínamým plotom je nemenej vydarené. Základné pravidlá „obsadenia“ filmov pre deti ostávajú zachované: postavy sú rôznorodé, všetky svojím spôsobom roztomilé, tentokrát však dostatočne rozpoznateľné, zapamätateľné a všetky s jasnou úlohou, pri ktorej napĺňaní symbolizujú konkrétnu ľudskú vlastnosť. Pri ich vysokom počte, atakujúcom číslo desať, ide o ďalšie plus.

Leitmotívom je konflikt tradičného vnímania rodiny (a vôbec života ako takého) v porovnaní s dnešnou realitou. Obrovský a dokonale strihaný živý plot delí svet pomalej, ospalej no nekonfliktnej partie tvorov od sveta, ktorému nerozumejú, a z ktorého znenazdania prichádza „svetobežník“ RJ. Ten na ceste za vlastným prospechom nachádza to, čomu doteraz nerozumel a na oplátku Verna a spol. vyvádza z večného kolobehu stereotypov. Krátkodobé pobláznenie z ligotavého života „tam“ mení život všetkých účinkujúcich – v konečnom dôsledku však víťazia obe strany. Film sa nesnaží moralizovať – skôr jemne ironizuje oba extrémy sociálneho správania sa.

V „Za plotom“ je hlavnou negatívnou postavou človek ako taký. Personalizovaný do osôb predsedníčky združenia vlastníkov luxusných, ale podľa šablóny vybudovaných novopostavených domov Gladys a šialeného likvidátora zvierat, no pod povrchom reprezentovaný nervóznym, pretechnizovaným a konzumným spôsobom života, posadnutom čistotou, zúfalou snahou o nevybočovanie z priemeru a zároveň honbou za okázalosťou. „Zvierací“, odpozorovaný popis kolobehu jedla triafa do čierneho mimoriadne presne a je podaný spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a vtipný pre deti i odrastenejších divákov.

V zásade je „Za plotom“ obyčajná rozprávka. Výtvarná stránka i stavba a plynutie príbehu sú klasické, miesto revolúcie sa tvorcovia filmu snažili „len“ o okorenenie svojskými detailami. Treba dodať, že varili podľa úspešného receptu; kompromis medzi atraktívnosťou pre detského diváka a nuansami, ktoré pochopí len jeho dospelý sprievod, je takmer optimálne navážený (skvelé je hlavne všadeprítomné „úžasňákovské“ preháňanie, zasadené do zdanlivo bežného sveta). „Za plotom“ zrejme neukončí ani neodštartuje novú kapitolu v histórii žánru (táto výsada okrem vkladu „Shreka“ patrí výlučne viackrát spomínanému Pixaru) – aj keď sa do nej, najmä vďaka absolútne perfektnej záverečnej scéne so snaživou, no trochu oneskorenou vevericou Hammym, zapíše väčším než malým písmom.

Ako to už pri fungujúcej trhovej ekonomike býva, tlak na konkurenciu produkuje trvalý nárast kvality. Dúfam, že vo vojne filmov (nielen) pre deti rinčanie zbraní tak skoro neutíchne.