MAYHEM sa v ostatnom čase koncertne zabávali prehrávaním kompletného „De Mysteriis Dom Sathanas“ a zrejme im prišlo ako dobrý nápad oprášiť slávu zašlých časov v podobe nového albumu. Predchádzajúce dva boli vskutku originálne a svojim spôsobom prelomové matroše, ktoré sa snažili o redefiníciu toho, čo kapela doposiaľ robila. „Daemon“ mal zrejme úplne opačnú ambíciu a tento prístup nemusel dopadnúť vôbec dobre.

Symptóm návratu ku koreňom je u množstva kapiel dobre známy a moja skúsenosť hovorí, že vo väčšine prípadov dostávame recyklovaný materiál, ktorý dnes bez pôvodného kontextu doby nemá čo povedať. Takto nejako sa aj MAYHEM vracajú k jednoduchšie a priamočiarejšie štruktúrovaným skladbám bez prílišnej ekvilibristiky v akomkoľvek smere. Tento aspekt dokáže na prvý posluch celkom zaujať, avšak z dlhodobého hľadiska neznamená veľkú hĺbku materiálu, kde by sa dalo čokoľvek objavovať. 

Chválim čistý zvuk a produkciu, ktorá sa snaží približovať starému „De Mysteriis Dom Sathanas“, na druhej strane to od prvého momentu pôsobí trocha neškodne a hneď je zrejmé, že sa tu nie je čoho veľmi chytiť. Skladby sa nesú v jednej rovine - očakávane rýchleho charakteru, avšak bez veľkých extrémov. Ak sa na minulých albumoch dalo doslova vyžívať v rôznych úletoch, ktoré predvádzal za biciou artilériou majster Hellhammer, tu nič také nebadám. Poriadnej „klepatúry“, neľudskej rýchlosti alebo nepochopiteľnej práce s perkusiami sa nedočkáme. Toto je pre mňa sklamanie.

Attila do toho dáva svoj charakteristický vokál v plnom nasadení množstva expresívnych polôh, čo hodnotím pozitívne a MAYHEM si už bez neho celkom neviem predstaviť. Tradične sympatické je, že ide viac do melodických polôh. Slabším článkom sú riffy, až na výnimky pomerne nenápadité, pričom primárne strhávajú materiál do jednej plochy. Nie je tam nič, čo by vás rozsekalo, riff alebo skladba, ktorá by sa vám zahryzla do mozgu. Určitým spestrením je basgitara a niektoré zaujímavé kúsky ako „Agenda Ignis“, „Bad Blood“, „Malum“, prípadne sóla, ktoré sú pre kapelu pomerne atypickým artiklom.

„Daemon“ teda ide po jemne klesajúcej polpriamke s počiatkom hlboko v minulosti. Vo výsledku to síce nie je zlé ako by sa z mojej kritiky mohlo zdať, len to celkom nie je album hodný formátu MAYHEM. Schválne si po tomto dajte „Wolf's Lair Abbyss“, aby ste pochopili, že tento rok vyvolaný Démon je v podstate celkom bezzubý.