Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Aj keď sa o kvalite jednotlivých albumov MAYHEM dajú viesť siahodlhé polemiky, každý zásek v ich temer tridsať ročnej kariére bol svojím spôsobom špecifický.
Napriek absencii výraznej hudobnej originality bola v ich tvorbe vždy prítomná aura, ktorá formovala kult aj cez kontroverziu, ktorou sa nórske extrémne zoskupenie vyznačovalo. To, že posun v smerovaní nebude adekvátny času, ktorý uplynul od vydania „Ordo Ab Chao“, naznačil zverejnený klip k „PsyWar“.
Zvukovo nahrávka pokračuje v línii svojho predchodcu a je trocha posunutá k čistote, ktorá dáva vyniknúť ekvilibristickej rytmike, na ktorej je postavená.
Hneď prvé sekundy potvrdzujú fakt, že tento krát to bude hlavne Hellhammer, ktorý ťahá skladby vpred s nevídanou rytmickou zložitosťou. Na „Esoteric Warfare“ sa môžete prehrabávať vrstvami rôznorodých rytmov, perkusií, stopkami, nepochopiteľnými blastbeatmi, zrýchleniami a spomaleniami, ktoré hravo predčia svojou presnosťou a divokosťou akýkoľvek automat.
Mám za to, že sa ide o Hellhammerov životný výkon a možno aj jeden z najlepších extrémnych bubeníckych výkonov vôbec.
Takto kvalitný skelet umožnil vytvoriť vskutku osobitú atmosféru a svojim spôsobom originálne skladby. Riffy nového gitaristu Telocha tak vypĺňajú bohatý rytmický priestor hrou, ktorou rozvíja to, čo hral odídený Blasphemer.
Nad tým je položený charakteristický teatrálny hlas Attilu, vrátane miest. nad ktorými sa človek aj pousmeje, ako sú napríklad deklamácie v „Posthuman, či klišovité vzývanie pekelných démonov v „Pandaemon“. Necrobutcherova basgitara je už len pevným tmelom celku len s niekoľkými vlastnými exhibíciami.
Konceptuálne sa album venuje aktuálnym konšpiráciám, mediálnej vojne útoćiacej na mysle ľudí, úpadku civilizácie a podobne. To sa žiaľ deje naivným a možno príliš priamym spôsobom, ktorý dokonale stelesňuje „PsyWar“.
Ideový koncept tak oproti minulosti pokrivkáva, je akoby druhoradý a ďaleko zaostáva za premyslenými Maniacovými kreáciami.
Ako som už spomenul, hudobne je nahrávka pôsobivá v chameleónstve roztrieštených riffov, kde jednotlivé sú jednotlivé časti skladieb často rozsekané stopkami do ideovo uzavretých celkov.
Nájdeme tak polohy zbesilo rýchleho black metalu rýchlo metamorfujúceho do pomalých ťažko tonážnych riffov, ktoré vytvárajú depresívnu atmosféru („Posthuman“, „Milab“) cez chaotické zmesi psychedelickej súhry bohato vrstvených nástrojov („VI. Sec“).
Famózne sú tiež rytmické prechody a spôsob nazvučenia Hellhammerových bicích, ktoré v takýchto častiach znejú pekelne apokalypticky (záver „Watchers“ a „Trinity“).
Na „Esoteric Warfare“ sa darí vzácnym spôsobom skĺbiť superzložité progresívne hudobné štruktúry s dusivou atmosférou. „Posthuman“ patrí v tomto smere určite k vrcholom a navodzuje post apokalyptickú atmosféru niekde z obdobia „Grand Declaration of War“.
Miestami by som sa, minimálne atmosférou, nebál prirovnávať k legendárnemu albumu „Thorns“.
Pozitívom je, že komplexita albumu umožňuje stále hľadať nové veci a zaujímavé detaily (napr. hammondky v „Milab“), čo značí že „Esoteric Warfare“ nie je záležitosťou jedného alebo dvoch počúvaní. Potenciál rastu v tomto smere značný a už teraz tuším, že časom pôjde album u mňa ešte hore.
Celkovo vzaté považujem „Esoteric Warfare“ za najlepšiu nahrávku MAYHEM od spomínanej „Grand Declaration Of War“. Novinka je albumom, ktorý je moderný, vlastným spôsobom originálny, so svojskou atmosférou a v neposlednom rade slušnou porciou kvalitnej extrémnej hudby.
Obával jsem se, že díra po songwriterovi Blasphemerovi bude až příliš velká. Není. Po počátečních rozpacích považuju Esoteric Warfare za velmi kompaktní desku. Netrčí z ní ani Attila, který se podřídil kolektivu a občas se jeho vokální projev podobá Maniacovi v nejlepší formě. Pár jeho hloubkových deklamací se dá přečkat. Jo a samozřejmě trčí Hellhammer, ale ten trčet musí.A trčí skvěle!
Nová Markova sólovka je překvapivě dobrá a pestrá deska. Nečekejte však výzvu novým NIGHTWISH. Tohle je především pocta starým hard rockovým klasikům. To už ostatně bylo patrné z „Kashmirovského“ singlu „Left on Mars“.
Jedna z těch desek, které vás převálcují už prvním poslechem, ale v hlavě vám po ní nic nezůstane. Vím jen, že se mi to bude líbit, takže další poslechy tohoto těžkotážního deathového válce jsou nutností. Takže jdeme opět na to!
Po délkou a invencí přemrštěném minulém počinu se Ludvigsson nepoučil a opět se rozmáchl k nabobtnalé a divoké jízdě. Kreativní deathmetalové skladby s šílenou stopáží jsou výživné, ale současně vyčerpávající. Téhle běsnící hydře chybí trocha soudnosti.
Na nových DT je zajímavý návrat M. Potnoye za bicí a....a to je to jediné, co je na nich zajímavé. Už singly ukázaly, kam to celé směřuje a zbytek bohužel nudu jen podpořil. Šílená stopáž, nápady mnohokrát slyšené, doposlechnout 3x za sebou byla řehole.
Prvé dámy súčasnej techno hudby spolu nielen hrajú B2B sety, ale vydávajú aj nové EP. Old school poňatie elektroniky, siahajúce po inšpirácie až niekam na začiatok 90´s a k tomu plná nálož ženskej energie a sexepílu. Trochu iná kovová hudba, odporúčam.
Slovenský Seattle nie je Prešov, ale Nitra. Toto je naozaj špičková domáca nahrávka a ak aj neexistuje škatuľka ako dark progressive grunge, tak album TILT ju práve vytvoril.
Jednočlenný projekt Kanaďana Jocelyna Galipeaua už dlouho vzývá raně osmdesátkový heavy metal a v současné vlně zájmu o kovové retro může být jeho nové album zajímavým tipem, pokud ovšem snesete, že umělcův pěvecký výkon dokáže občas mírně zatahat za uši.