Aj keď sa o kvalite jednotlivých albumov MAYHEM dajú viesť siahodlhé polemiky, každý zásek v ich temer tridsať ročnej kariére bol svojím spôsobom špecifický.

Napriek absencii výraznej hudobnej originality bola v ich tvorbe vždy prítomná aura, ktorá formovala kult aj cez kontroverziu, ktorou sa nórske extrémne zoskupenie vyznačovalo. To, že posun v smerovaní nebude adekvátny času, ktorý uplynul od vydania „Ordo Ab Chao“, naznačil zverejnený klip k „PsyWar“.

Zvukovo nahrávka pokračuje v línii svojho predchodcu a je trocha posunutá k čistote, ktorá dáva vyniknúť ekvilibristickej rytmike, na ktorej je postavená.

Hneď prvé sekundy potvrdzujú fakt, že tento krát to bude hlavne Hellhammer, ktorý ťahá skladby vpred s nevídanou rytmickou zložitosťou. Na „Esoteric Warfare“ sa môžete prehrabávať vrstvami rôznorodých rytmov, perkusií, stopkami, nepochopiteľnými blastbeatmi, zrýchleniami a spomaleniami, ktoré hravo predčia svojou presnosťou a divokosťou akýkoľvek automat.

Mám za to, že sa ide o Hellhammerov životný výkon a možno aj jeden z najlepších extrémnych bubeníckych výkonov vôbec.

Takto kvalitný skelet umožnil vytvoriť vskutku osobitú atmosféru a svojim spôsobom originálne skladby. Riffy nového gitaristu Telocha tak vypĺňajú bohatý rytmický priestor hrou, ktorou rozvíja to, čo hral odídený Blasphemer.

Nad tým je položený charakteristický teatrálny hlas Attilu, vrátane miest. nad ktorými sa človek aj pousmeje, ako sú napríklad deklamácie v „Posthuman, či klišovité vzývanie pekelných démonov v „Pandaemon“. Necrobutcherova basgitara je už len pevným tmelom celku len s niekoľkými vlastnými exhibíciami.

Konceptuálne sa album venuje aktuálnym konšpiráciám, mediálnej vojne útoćiacej na mysle ľudí, úpadku civilizácie a podobne. To sa žiaľ deje naivným a možno príliš priamym spôsobom, ktorý dokonale stelesňuje „PsyWar“.

Ideový koncept tak oproti minulosti pokrivkáva, je akoby druhoradý a ďaleko zaostáva za premyslenými Maniacovými kreáciami.

Ako som už spomenul, hudobne je nahrávka pôsobivá v chameleónstve roztrieštených riffov, kde jednotlivé sú jednotlivé časti skladieb často rozsekané stopkami do ideovo uzavretých celkov.

Nájdeme tak polohy zbesilo rýchleho black metalu rýchlo metamorfujúceho do pomalých ťažko tonážnych riffov, ktoré vytvárajú depresívnu atmosféru („Posthuman“, „Milab“) cez chaotické zmesi psychedelickej súhry bohato vrstvených nástrojov („VI. Sec“).

Famózne sú tiež rytmické prechody a spôsob nazvučenia Hellhammerových bicích, ktoré v takýchto častiach znejú pekelne apokalypticky (záver „Watchers“ a „Trinity“).

Na „Esoteric Warfare“ sa darí vzácnym spôsobom skĺbiť superzložité progresívne hudobné štruktúry s dusivou atmosférou. „Posthuman“ patrí v tomto smere určite k vrcholom a navodzuje post apokalyptickú atmosféru niekde z obdobia „Grand Declaration of War“.

Miestami by som sa, minimálne atmosférou, nebál prirovnávať k legendárnemu albumu „Thorns“.

Pozitívom je, že komplexita albumu umožňuje stále hľadať nové veci a zaujímavé detaily (napr. hammondky v „Milab“), čo značí že „Esoteric Warfare“ nie je záležitosťou jedného alebo dvoch počúvaní. Potenciál rastu v tomto smere značný a už teraz tuším, že časom pôjde album u mňa ešte hore.

Celkovo vzaté považujem „Esoteric Warfare“ za najlepšiu nahrávku MAYHEM od spomínanej „Grand Declaration Of War“. Novinka je albumom, ktorý je moderný, vlastným spôsobom originálny, so svojskou atmosférou a v neposlednom rade slušnou porciou kvalitnej extrémnej hudby.