BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
THE GATHERING existovali aj predtým, než sa k nim pripojila Anneke van Giersbergen, tak ako IRON MAIDEN existovali ešte pred Dickinsonom, či PANTERA pred Anselmom. Všetky tieto a mnohé ďalšie s podobným osudom, to boli kapely, ktorých skladateľstvo sa odohrávalo mimo speváckeho postu, no ktoré museli osobu za mikrofónom vymeniť, aby našli kohosi charizmatickejšieho, kto ich hudbu posunul nad hladinu toho, čo obvykle s hudbou urobia (nielen technicky) priemerní speváci. Keď táto, hoci nie úplne kľúčová, no nesmierne dôležitá osoba neskôr na svoj post rezignovala, kapely to riešili rôzne. Mnohé odchod svojho „druhého“ speváka neprežili (hľa, PANTERA), iné sa rozhodli ponad latku prehodiť kohosi nového (hľa, IRON MAIDEN), lupou by ste však museli hľadať skupiny, ktorým sa podarilo svoju predošlú ikonu zatieniť niekým novým, neznámym. V tejto chvíli mi nenapadá žiadna. Keď sa Anneke van Giersbergen rozhodla opustiť THE GATHERING, túžba tvoriť hudbu u ostatných členov prevážila a rozhodli sa vydať cestou hľadania novej frontwoman. Môžme hádať, a aj tak si myslím, že uhádneme, ak skonštatujeme, že aj THE GATHERING boli natoľko realistickí, aby si uvedomili, aké náročné to bude a aká drvivá je šanca, že sa to nie celkom podarí. O to viac šokoval výber novej vokalistky, ktorá je v prvom rade Anneke na prvé počutie značne ovplyvnená a až v tom druhom stojí sama za seba. Výsledok dopadol tak, že ak to s „The West Pole“ vydržíte dovtedy, kým príde k tomu druhému radu, dočkáte sa odmeny.
„The West Pole“ je po dvoch predchádzajúcich mäkších albumoch návratom k rockovej energii a hneď z úvodu padne dokonca aj tabu rýchleho našľapaného tempa, na ktoré by sme u Holanďanov už takmer aj zabudli. Ďalšou zmenou po jednoduchšom a pesničkovom „Home“ je príklon k progresívnejším aranžiam, ako keby práve kompikovanejšie počítanie dôb, aranžérske plánovanie a nápaditá dramaturgia boli tým receptom, ktorým chcú René Rutten a jeho družina odviesť pozornosť od toho, že „The West Pole“ je ohnivým krstom mikrofónového postu novej tváre Silje Wergeland. Tá zo seba zrejme len tak ľahko nezmyje spomínanú ciachu Annekinho klonu, určite nie týmto albumom. Po znásobených posluchoch však prichádza konštatovanie, že nespočetné množstvo kapiel pri výmenách spevákov dopadlo oveľa horšie. Ostatne, problém Silje nie je ani príliš v tom, že by sa na Anneke podoba hlasom. Počuť z nej skôr silný vplyv svojej predchodkyne. Vystavanie melódii, pomaly plynúce frázy, vrstvenie a harmónie hlasu sú naozaj miestami až príliš tradičné, ako sme si na ne za tie roky u THE GATHERING zvykli. Počúvanie „The West Pole“ sa tak veľmi jednoducho môže stať uvažovaním nad tým, ako by tie isté skladby naspievala Anneke, prípadne, aké iné by mohli byť, kebyže kapela zvolí úplne opačný prístup, napríklad si vyberie folkovú speváčku, ktorá s rockovou, nieto metalovou hudbou nemá skúsenosti vôbec. V dvoch skladbách príde aj na dva ďalšie hlasy, ktoré tento typ úvah ešte viac podporia. Až „Pale Traces“ predvádza, aké je to mať ozajstný klon Anneke za mikrofónom – Mexičanka Marcela Bovio sa vo svojej domovine dokonca venuje vystúpeniam, na ktorých spieva staré skladby THE GATHERING priam revivalovsky. Jej skutočným prínosom je tak najmä netradičná španielska verzia „Pale Traces“ na EP „City From Above“, ktoré vyšlo zároveň s novým albumom. Naopak, „Capital Of Nowhere“ je oveľa zaujímavejšia. O hosťujúcej Anne van den Hoogen by sa dokonca dalo povedať, že vytvorila Silje veľmi vážnu konkurenciu.
THE GATHERING aj tentoraz priniesli doteraz najväčšiu devízu, ktorou doteraz zvyšovali hodnotu každého svojho albumu. V ničom sa neopakujú, prinášajú úplne nový hudobný prístup a posúvajú sa ďalej. Či už sú to spomínané aranžmány, či tenší a útlejší zvuk – stoja minimálne za vypočutie. Bez Anneke van Giersbergen už zrejme nikdy nebudú tou istou kapelou ako predtým. Jej nahradením však našťastie neklesli tak hlboko, ako sme si za posledné roky u spriaznených kapiel mohli zvyknúť.
"The West Pole" zatiaľ nedokázal, že "éra po" má vrcholy porovnateľné s "érou s". Aspoň však obkreslil obrysy potenciálu, že čosi ako "vrcholový album THE GATHERING z éry po Anneke" nemusí byť šialenou utópiou naivných rojkov.
7,5 / 10
Silje Wergerland
- spev, piano
Rene Rutten
- gitary, stylofón
Frank Boeijen
- klávesy, piano, harmónium a vibrafón
Marjolein Kooijman
- basa
Hans Rutten
- bicie a perkusie
+ hostia
Anne van den Hoogen
- spev ("Capital Of Nowhere")
Marcela Bovio
- spev ("Pale Traces")
1. When Trust Becomes Sound
2. Treasure
3. All You Are
4. The West Pole
5. No Bird Call
6. Capital Of Nowhere
7. You Promised Me A Symphony
8. Pale Traces
9. No One Spoke
10. A Constant Run
Afterwords (2013)
Disclosure (2012)
City From Above (EP) (2009)
The West Pole (2009)
A Noise Severe (2007)
Home (2006)
A Sound Relief (DVD) (2005)
Accessories - Rarities & B-sides (2005)
The Musical History Tour (2005)
Sleepy Buildings (live) (2004)
Souvenirs (2003)
In Motion (DVD) (2002)
Black Light District (MCD) (2002)
Downfall: The Early Years (2001)
if_then_else (2000)
Superheat (live) (1999)
How To Measure A Planet? (1998)
Nighttime Birds (1997)
Mandylion (1995)
Almost A Dance (1993)
Always (1992)
Moonlight Archer (demo) (1991)
An Imaginary Symphony (demo) (1990)
Vydáno: 2009
Vydavatel: Psychonaut Records
Stopáž: 54:16
Produkce: René Rutten
Studio: New Road Studios (Wijchen), Studio 2 (Nijmegen), Outhouse Studios (Reading), Loudl Studios (Amsterdam)
Po rokoch, ktoré ubehli od vydania „if_then_else“, som pocítil potrebu zoznámiť sa s novou tvorbou THE GATHERING a nie malú mieru v tomto smere zohrala nielen zvedavosť smerujúca k novému hrdlu skupiny ale aj kladné referencie redakčného kolegu V-dura.
Svoje rozhodnutie neľutujem, hoci sa nedá povedať, žeby som bol z nahrávky ktovie ako nadšený. Možno som príliš upätý a nedokážem sa uvoľniť, no „The West Pole“ vo mne nevyvoláva skoro žiadne emócie, album mi príde príliš obyčajný a miestami dosť nudný. Ani nová frontmanka ma neoslovila, viem, že nahradiť Anneke je skoro sizyfovská úloha, no nie celkom rozumiem snahe zobrať do skupiny speváčku, ktorá bude tú predchádzajúcu imitovať. Ale na strane druhej je cítiť a aj počuť snahu skupiny nerezignovať a pokračovať vo vývoji svojej tvorby, ktorá zažila omnoho svetlejšie okamihy a „The West Pole“ beriem ako prísľub veci budúcich.
Tak samozřejmě, že duch Anneke bude ne první desce po jejím odchodu velmi silný. Navíc jej svým hlasem vydatně přiživuje nová zpěvačka Silje Wergerland, která jako by své předchůdkyni z oka (hlasivek) vypadla. Tím samozřejmě v otázce hodnocení „The West Pole“ vznikají minimálně dva protichůdné názorové proudy. Argumenty toho negativního jsou pochopitelné a dostatečně probrané už v hlavní recenzi. Pro mě osobně je pozitivním zjištěním, respektive potvrzením faktu, že THE GATHERING nebyli a nejsou jen o postavě sympatické a charismatické bývalé zpěvačky, ale že je to především jejich hudba, která jim pomohla k zaslouženému uznání. Hudba, která sice v roce 2009 nestrhává jako například v dobách „If_Then_Else“ anebo „Souvenirs“, ale která na druhou stranu logicky navazuje na svoji minulost a ve které, a to je momentálně asi to nejdůležitější, nenajdeme žádnou stopu mnohými očekávaného kvalitativního debaklu. Berme tedy „The West Pole“ jako patřičně razantní odraz k věcem příštím, které, jak se zdá, budou ještě určitě zajímavé.
zle to nie je, ale ani to so mnou nic nerobi
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.