Už „Odinist“ bol krokom späť od komplikovanej hudobnej de(kon)štrukcie a názov novinky i proklámacie členov dávajú tušiť, že ďalšia hudobná evolúcia BLUT AUS NORD sa bude uberať práve takto načrtnutým smerom. Ústredným motívom by tak nemali byť disharmonické a disonantné pochody, ale silná atmosféra úzko spätá s dobou vzniku legendárneho „Fathers Of The Icy Age“. Pokračovanie nebude len tradičným ponorením sa do minulosti, ale skôr čerstvým dychom omamného psychedelického oparu.

A práve ten je výrazným atribútom, ktorý zostáva visieť vo vzduchu po odznení posledného akordu – okrem toho spočiatku nič, len vzdialená beztvará masa pretkaná množstvom melodických vyhrávok, ktoré sa v pamäti neudržia. Tu niekde je ukryté celé čaro súčasnej prezentácie tvorby kapely. Napriek tomu, že uctievačom „MoRT“ bude novinka pripadať príliš priehľadná, v skutočnosti tomu tak nie je. V každom okamihu je síce zrejmé, že BLUT AUS NORD sa sústreďujú na precíznejšie komponovanie s cieľom dosiahnuť špecifický obraz svojej hudby, napriek tomu sa stále jedná o pomerne komplikované záležitosti.

Operuje sa ďaleko častejšie s typickými blackovými náklepmi a miestami elementárnymi riffmi („Disciple’s Liberation“ „Antithesis Of The Flesh“), no tieto sú okamžite v ďalšom slede transmutované do maximálne pokrivených kriviek, dá sa však povedať, že bez ostrých hrán, toľko prezentovaných v minulosti. K slovu sa dostávajú aj silné klávesy, tiež čerpajúce zo studnice nápadov minulosti a vytvárajúce silné harmónie beztvarých obrazov (viď homepage kapely). K emotívnemu umocneniu dochádza aj vďaka inštrumentálkam „Acceptance“ i predelu „Translucent Body Of Air“ a ambientným vsuvkám na roztrúsených na rôznych miestach. Čas nehrá rolu, a tak je každá skladba rozpracovaná v množstve motívov na (pre blackmetal) širokej stopáži, počas ktorej sa zomelie množstvo kryštalických útržkov do podoby ľahko odsýpajúceho prachu. Reálne sa tak kapele podarilo vytvoriť akúsi krehkú rovnováhu medzi prapôvodným atmo-blackom so všetkými jeho pozitívami a jeho novou avantgardnou formou. Je možné tak plne vstrebať oba tieto elementy v kombinácii s originálnymi melodickými výstavbami, ktorým nechýba ani značný emocionálny náboj i chladná moderná forma. Chvíľami sa tak dostávame k pomerne rovne idúcej rytmike i výrazným sólam, aby boli vzápätí uzemnené všemožnými anti-rytmickými, no nie celkom anti-melodickými komplikáciami. Celok vyznieva opäť vďaka redšiemu použitiu typicky démonických vokálov pomerne inštrumentálne, starou novinkou je však návrat melodických chórov a miestne sklzy až k optimistickým náladam (záver „The Formless Sphere“, uvoľnená „Elevation“). Snáď jediné negatívum nahrávky vidím v zvuku, ktorý mi príde (aj keď to bol zámer) až príliš umelý. Viac by som privítal prirodzenejšie vyznenie aké prezentuje „Odinist“.

Predpokladám, že „Memoria Vetusta II“ (opäť) nebude už len z princípu sedieť vyznávačom komplikovanej tváre kapely vtesanej do pokrokového „MoRT“. Myslím však, že po tejto trocha kariérnej odbočke bude nasledovať jedno ďalšie neuchopiteľné dielo. My, čo máme radi titulku „Odinist“ s nostalgiou starých časov a klimaxu atmo-blacku v novom balení tu máme jeho modernú a luxusnú reinkarnáciu.