AKERCOCKE strávili pod ľadom pekný rad rokov od vydania, na pomery kapely, mierne bezpohlavného „Antichrist-a". Nepresvedčivé živé video mi novinku ani neposunulo na môj hudobný radar. V dobe streamovanej hudby však už nie je problém dostať sa k čomukoľvek aktuálnemu, a tak som dal honosne pomenovanému dielu britských protagonistov kliknutím šancu. I dobre som spravil, nakoľko sa vo výsledku z toho u mňa vykľul osobný album roka, ktorý rozkopal aj inak slušnú novinku SATYRICON. 

Aby som superlatívmi nešetril a nenechával si zásadné prehlásenia až na koniec, ku ktorému sa možno nedostanete, „Renaissance in Extremis" je pre mňa najlepším albumom AKERCOCKE. Ani zďaleka sa každému nepodarí usmerniť svoj kreatívny pretlak po rokoch absencie tým správnym smerom. Prinášať originálne veci v extrémnej muzike je ťažké a bude stále ťažšie a prekročiť tieň svojej legendy je pre zabehnuté skupiny ešte náročnejšie. K môjmu prekvapeniu to AKERCOCKE stopercentne zvládli. 

Aby sme toto pochopili, nie je potrebné príliš dlhé a sústredené počúvanie, Briti do vás nasypú priehrštie originálnych hudobných nápadov od prvej sekundy a s patričnou blackmetalovou zúrivosťou. Najsilnejšou zbraňou kapely vždy bolo to, ako ľahko dokáže v skladbách prechádzať medzi tými najtvrdšími a extrémnymi partami do inštrumentálnych až atmosférických ekvilibristík. Toto je tentokrát posunuté na ďaleko vyššiu úroveň a podarilo sa vytvoriť ultimátny hudobný celok integrujúci najrôznejšie post žánre do black/death metalového rámca vo finálne rockovejšom zvuku. 

Je to skoro nemožná kombinácia, ale pre mňa funguje ako na celkovej úrovni albumu, tak aj v mikroskopickej rovine rôznych nápadov v jednotlivých kompozíciách. Len taká drobnosť ako basové údery v piatej minúte úvodnej „Disappear", ktoré vám na kvalitnej hudobnej aparatúre zatrasú oknami, dodávajú finálnemu výsledku punc výnimočnosti. K tomu naozaj skvelé bicie a perkusie alebo sóla, v ktorých sa naozaj môžete topiť donekonečna. Všetko to pritom dáva zmysel a má svojskú atmosféru, ktorú je možné ľahko viazať na udalosti okolitého sveta.

AKERCOCKE sa tentokrát neboja na pozadí surovosti ísť do ďaleko mäkších vôd, miestami pripomínajúc posledné pokusy CODE. Na „Rennessaince In Extremis" mi imponuje vyváženie všetkých nástrojov a ani jeden nejde považovať za doplnok, ale plnohodnotný element, ktorý sa dá podrobne sledovať. Atypickým v tomto smere budú snáď len vokálne linky, hlavne tie čisté budú niekoho možno ťahať za uši, ja si to u tejto kapely ani inak neviem predstaviť. Jason Mendonça patrí u mňa k najlepším vokálnym chameleónom porovnateľný v expresívnosti snáď len s Aldrahnom.

Kvalitu albumu šperkujú už len originálne postupy, aké som nemal možnosť za tie dve dekády skúmania všelijakých hudobných podivností počuť. Rovnako tak dokonalý zvuk. Ak sa niekedy ako recenzenti pýtame, ako má vlastne vyzerať kvalitný posun v hudobnej tvorbe nejakej kapely, keď raz je to málo progresívne a inokedy zas brúsime do žánrových vôd, v ktorých dôjde k utopeniu. Prípad „Rennessaince In Extremis" môžem v tomto smere považovať za definíciu precedensu toho, ako taký vývoj vyzerať má.