Sedem rokov sucha nás čakalo po vynikajúcom „Gin“, ktorý svojho času dokázal dostať COBALT do užšej americkej black metalovej špičky. Niežeby už „Eater Of Birds“ nemal svoje kvality, no zbesilá, avšak prekvapivo členitá, nápaditá živočíšna jazda kovbojov z Colorada sa dostala k „širšiemu“ publiku až v roku 2009.

Reálnejšie plány na nový album COBALT však plynúcimi rokmi neprichádzali a samotný Erik Wunder sa zatiaľ zabával „zálesáckym“ folkovým projektom MAN´S GIN.  Keď v priebehu minulého roka po rozchode s Phillom McSorleym Wunder predstavil ako nového vokalistu Charlieho Fella (ex-NACHTMYSTIUM, ABIGAIL WILLIAMS a ďalšie) a začiatkom leta ohlásil nástup do štúdia, srdce nám po niekoľkých rokoch mohlo opäť vyskočiť z hrudníka.

Následné sporadické fotky zo štúdia tepovú frekvenciu len udržiavali v nebezpečných hodnotách. Kontrolka mohla kritickejšiemu fanúšikovi zasvietiť až v momente, keď na povrch vybublala informácia, že pôjde o dvojalbum.

Začiatkom roka 2016 sa objavil teaser s úsmevným, pravdepodobne zamýšľaným efektom. COBALT vypustili nádhernú akustickú medzihru a black metalové máničky mohli zhrozene diskutovať o tom, či na „Slow Forever“ bude vôbec nejaký black metal. Skvelé naplnenie obsahu pojmu „tease“.

A hľa, dvojdisk „Slow Forever“ je konečne na svete. V kontexte hudobného vývoja formácie sa kormidlo nestočilo nijak podstatne. Charakteristická blacková hrdza sa organicky mieša s thrashovou sutinou – takto pred rokmi vznikol nezameniteľný zvuk jednej z najzaujímavejších formácií amerického black metalu. Dlhé, občas desaťminútovú hranicu prekračujúce skladby poľahky udržiavajú pozornosť formálnou členitosťou a opatrnou gradáciou pasáží, ktoré majú monotónnejší charakter. Medzihry s rituálnejším charakterom dávajú zasa poslucháčovi nakrátko vydýchnuť.

Vďaka tomu black metal z Colorada pôsobí progresívnejšie, ako väčšina súčasnej produkcie čiernej scény a mnohé pasáže („King Rust“) znejú až filmovo výpravne. Človeka, ktorý si potrpí na precízne technické prevedenie, materiál uhranie a nepotrebuje k tomu za celých 80 minút jediné gitarové sólo. Občas cítiť silný závan folku, ktorý navodzuje dojem, že je podľa neho možné hudbu geograficky presne zasadiť. Teda, pre Európana to znamená asi toľko, že by tipoval Severnú Ameriku.

„Slow Forever“ funguje dobre ako celok, časom sa však možno prikloníte k dojmu, že ide hlavne o zbierku pamätihodných momentov. Keď úvodné nervózne vybrnkávanie v „Beast Whip“ z ničoho nič pretne riffová tsunami, necháte aj večeru ležať na tanieri. Keď sa akustická medzihra „Breath“ reinkarnuje v nasledujúcej skladbe za ohlušujúceho väzbenia v uši pohládzajúcej hrdzavej distorzii, rýchlo hľadáte najbližšieho predajcu. A do toho neandertálsky živočíšny Charlie Fell, s nasadením heretika v mučiarni klincuje svojím maniakálnym štekaním celé dianie.

K meritu veci - „Slow Forever“ ničím neprevyšuje predošlé dva albumy. Na to je ten predminulý až príliš technicky strhujúci a ten minulý zasa príliš „hitový“ v chorobných merítkach black metalu. V roku 2016 sa COBALT nevyrovnali po žiadnej z týchto stránok žiadnemu zo svojich predchodcov, nie je to ale žiadna hanba. Novinka je jednoducho len príliš „rovnaká“.

Paradox? Možno. To však znamená, že stále je svojím blackmetalovým spôsobom farebná, obsahuje početné dobre zapamätateľné milestones a má značne rozmanitejší modus operandi, ako tomu býva u rôznych z povinnosti vychádzajúcich SLAYERov. Latka tak nie je nastavená neprekonateľne, ale uznaním poctím každého, kto ju dokáže do konca roka preskočiť.