Minulosť nás rada presviedčala o tom, že Devin Garett Townsend, tá úžasná hračka prírody a generátor pozitívnej energie, pozná problém na každé riešenie. So zanietením, inak vlastným tzv. iniciatívnym blbcom, zaobaľoval harmónie do štedrých disonantných omáčok, v ktorých plával nejeden zdanlivý nezmysel.

Vždy bolo potrebné nechať si Kanaďanove výtvory uležať v hlave, aby vlastne čas samotný poskladal puzzle, ktoré sa mozgu bude javiť aspoň sčasti prijateľné. Piaty manifest DEVIN TOWNSEND PROJECT však práve takýmito úsekmi neoplýva.

Show must go on

HevyDevyho produktivita v posledných rokoch je závidenia hodná. Len minulý rok stihol hneď dvoma po okraj naplnenými kotúčmi skompletizovať svoju multižánrovú tetralógiu a tá má po roku „prekvapivo“ svoje pokračovanie.

Pre také pracovné tempo je kolísavá kvalita nahrávok pochopiteľne symptomatická – nezáleží na tom, či ste šiesta okresná alebo celosvetovo rešpektovaný hudobník, čo sa potvrdilo aj u tak nadaného človeka, akým tento čerstvý štyridsiatnik bezosporu je. Našťastie, „Epicloud“ patrí k tomu lepšiemu, čo z neho vyliezlo.

Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vrátiť športové náradie

Dovolenku si ušetrite na inokedy, „Epicloud“ sa počúva až príliš ľahko. Výstrel vás odlepí od štartovacej čiary, psychicky ste pripravení na skákanie cez prekážky, tie však ktosi vzal. Absencia praštených kódov a hlavolamov však tentokrát nie je mínusom.

Fakt, že na prvý pohľad na celku dosť vecí nesedí, býva za obvyklých poveternostných podmienok u tohto blázna príjemným zvykom a výzvou pre poslucháča do ďalších kôl – v stanici „Cvokhaus“ nám to ale tentoraz nestojí.

Things have been simplified

„Epicloud“ je najlepším albumom DEVIN TOWNSEND PROJECT vďaka tomu, že Kanaďan začal v správny moment zrazu preferovať „pesničky“ miesto „skladieb“ a prestal poslucháčovi predhadzovať rubikove kocky v značnom štádiu „rozkladu“.

Inak povedané, „Epicloud“ je skvelý už nie vďaka šialenstvám, aké sa dejú na desať- až šestnásťminútových kolosoch minuloročného „Deconstruction“, ale pretože priemerná dĺžka je tu ani nie štyri minúty a chytľavosť celku je na bode varu. A to bezohľadu na vklad Anneke van Giersbergen, ktorej opätovná prítomnosť je tu už len príjemnou margináliou.

Devin sa tak jednoznačne približuje širšiemu spektru poslucháčov („True North“, „Lucky Animals“, „Liberation“), zároveň však zostáva v trochu zriedenej, „scivilizovanej“ forme tým svojským magorom („Effervescent!“, „Kingdom“, „Grace“), na súčasnej scéne nezameniteľným s kýmkoľvek. Pri počúvaní sa totiž znova, tak ako vždy, pýtate „wtf?“, avšak z presne opačného dôvodu ako doteraz. No nemilujte ho!

Hipster is too mainstream

Je to vlastne zvláštny pocit, keď si už zrazu pri jeho hudbe nepripadáte, ako keby ste sa ráno v mhd zasekli v polovici sudoku s hardcore obtiažnosťou. „Epicloud“ už rieši len jediné – dodať pozitívnu energiu a baviť poslucháča. A že sa mu to darí!

Účel prebil prostriedky, cieľ je tu dôležitejší, ako cesta k nemu – metaforicky si to skonvertujte, ako chcete. Ono vás to baví, a to tak, až to trieska dvermi. Po všetkých tých krvopotne rozlúsknutých maestrových hlavolamoch z minulosti si to však vďaka tej priamočiarosti a „user friendly“ rozhraniu nebudete chcieť priznať. Devin priložil návod na použitie, vy sa však hanbíte cítiť sa ako to slepé kura pri zrne. Aj keď ním ste.

Ak zaženiete ten pocit, aký ľahko aristokratickému fanúšikovi NEUROSIS obvykle stúpa do hlavy, keď počuje KORPIKLAANI, a nepripustíte, že je to pod vašu úroveň, s potešením zdemolujete nejeden sprchový kút.

Iný šport

Neviem, či kvalitatívne nároky fanúšika Devinových vrcholných diel z okolia roku 2000 budú splnené. Sporné je už to, či by sa mal vôbec „Epicloud“ s povedzme takou „Terriou“ porovnávať. Odporúčam nič neriešiť, prijať novelu Devyho pravidiel hry a užiť si to. Rozmýšľanie niekedy zbytočne bolí.