Koncom augusta u nás hrali holandskí DISTANT, ktorí podľa očitých svedkov prevalcovali pódium na nemeckom Death Fest Open Air, a s nimi ďalšie dve bandy reprezentujúce prístup mladej generácie k naozaj brutálnym zvukom. V podstate večer deathcorových trhačov koketujúcich so slamom a podobnými záležitosťami. Nič, čo by som si dával doma každodenne, ale keďže som počas rokov neraz zažil, že tento štýl je naživo často kvalitný a „iný než deathmetalový“ nárez, stal som sa v tomto smere tolerantnejším.
Ani na vyše dvojhodinovke nabitej kvantami breakdownov, brutálnych i škriekaných vokálov a výbuchov energie prelievajúcich sa do nemilosrdného buldozérujúceho drvenia som sa nenudil. Českým SILENT GENERATION body pridával obzvlášť vokalista s paletou málo ľudských polôh growlov a revu, Holanďanov ťahal dopredu slovenský vokalista zo SHRILL WHISPERS a naživo šlo o naozaj pekelný tlak, a prešovskí ABYSS ABOVE, ktorí ma o svojich kvalitách presvedčili ako predskokani INGESTED, krstili nové EP. V neposlednom rade touto akciou Lucas uzavrel svoj mnohoročný boj o to, doviezť do Košíc to najlepšie z fakt brutálneho metalu, za čo sa mu patrí poďakovať a dúfať, že si ešte niekedy dožičí „dosť drahý darček“.
Na koncerte som si zohnal nové EP prešovskej päťky fungujúcej od roku 2015, keďže o takýchto nahrávkach písať treba. Po hudobnej stránke sú ABYSS ABOVE, bárs aj predstavitelia „moderny“, výraznou posilou na už zďaleka nie takej veľkej východoslovenskej extrémnej scéne. Z kapiel, ktoré lokálne pomery neraz dosť ďaleko prerástli v rokoch 1994 – 2012 alebo tak nejako zostalo len niekoľko, mladá generácia v podstate nevyrástla a máme teda šťastie, že prišli chalani, ktorí to už od začiatku robia presne tak, ako to v súčasnosti má zmysel – koncerty, internet, profi merch, nahrávky a naposledy turné s DISTANT po kuse Európy. Skrátka na plný plyn.
Majú s čím, už keď som ich zažil prvýkrát v malom klube, ozvučených skôr „po domácky“ a miestami dobrodružne, mal som pocit, že v žánri, ktorý si vybrali a v ktorom ani nie je extra veľa miesta na manévrovanie sa celkom snažia aj o vlastný výraz. Sedem skladieb na „Doombound“ to potvrdzuje. Ak by som mal dvadsať minút hutného, podladeného drviaceho, energického i valivého hukotu nejako žánrovo charakterizovať, tak termín „atmosférický deathcore“ by situáciu vystihnúť mohol. Breakdownov je dosť, poteší výskyt dosť rýchlych, náklepových partov, čo je plus v porovnaní so spolkami, ktoré sa skladbou „presekajú“ bez toho, aby zaznela súvislejšia gitarová linka a plynulejšia pasáž. Podobný problém ako u kvanta slamBDM, kde je to celý čas „odzemok“ a death metal kamsi vyšumel.
Keď sme pri slame, s takýmito prvkami sa stretnete aj na „Doombound“, v posledných rokoch sa tieto dva žánre u mladých kapiel zrážajú dosť často. Drvenie bez milosti by sme mali, čo atmosféra? Tak tá sa pohybuje kdesi na pomedzí black metalu, hlavne pokiaľ ide o viaceré vokálne polohy a chladné, tajuplné či zlovestné vyznenie nahrávky alebo občasné melodické záblesky, a surového death/doom metalu v podaní MINDROT či MORGION. (Nepredpokladám, že by tu bola táto inšpirácia.) Teda neraz industriálne podfarbené harmónie, prípadne melódie, z ktorých ani nezačnete plakať, ani nedostanete cukrovku, skôr pôsobia ako nadstavba nad nervy trhajúcimi disharmonickými momentmi.
Obzvlášť v náklepových úsekoch si to hlboký deathmetalový vokál rozdáva so zúrivým blackovým a treba povedať, že ako všetci ostatní hráči je aj frontman veľmi slušne disponovaný. (O textoch môžem dodať toľko, že sú po anglicky, ale červený font na lesklom čiernom podklade už nie je pre mňa, a to sa vo všeobecnosti na zrak fakt nesťažujem.) Masa gitár, bicích a vokálov je obohatená nasamplovanými zvukmi, ktoré pre vec atmosféry robia veľa, a pokiaľ ide o zvuk, ten je proste kvalitný, vydarený, takto nejako by tento štýl znieť mal. Ak to zhrniem, skladateľská šikovnosť tu je, hudobnícka tiež, nápady a prevedenie ukazujú potenciál do budúcnosti a tá nech ABYSS ABOVE prinesie ďalšie aspoň takéto dobré nahrávky a uznanie fanúšikov.
