Neprikladajte veľkú váhu tomu, že traja z týchto štyroch chlapov vyzerajú ako šoféri MHD či majstri odborného výcviku, na hranie výborného pohansky ladeného black metalu im to evidentne stačí. WINTERFYLLETH (v najstaršej angličtine meno pre október) sú z Manchestru, dali sa dokopy v roku 2009 a „The Dark Hereafter“ je ich piaty album (ak sú takíto plodní aj inde, Anglicko sa vyľudnenia obávať nemusí). Päť skladieb od 4:11 do 13:21, pripravte sa teda na skôr epickejšie, ale drsné, starými časmi nasiaknuté skladby.

Album od prvých sekúnd udrie nezameniteľnou, špecifickou anglosaskou atmosférou, vytvorenou bohatstvom harmónií toho typu, ktorý poznáme od ďalších tamojších strážcov tradícií FOREFATHER alebo FYRDSMAN. Ale tam, kde sú zvlášť bratia Athelstan a Wulfstan pri svojom ponore do histórie na novších nahrávkach občas až divadelne majestátni, sú WINTERFYLLETH na jednej strane zemitejší, dávnovekejší, na strane druhej éterickejší a akoby vznášajúci sa nad časom a priestorom. Je zaujímavé, že akousi „prírodnosťou“ manchesterská štvorka pripomína aj Američanov PANOPTICON. Rozviate, dlhé hudobné maľby pôsobia na mnohých miestach skoro post-rockovým a post-blackovým dojmom, z ktorého sa vynára dávna zelená anglická krajina lesov, lúk, polí a starých svätýň, a nejedna pasáž plná vyhrávok a vzdušných čistých vokálov vyvolá aj spomienku na prvé dva albumy ULVER. Náhoda to nie je, ako už príhodne odznelo v diskusii, posledná skladba „Led Astray In The Forest Dark“ je coverom „Capitel I: I Troldskog Faren Vild“ z „Bergtatt“. V kombinácii s údernosťou a tvrdosťou odrážajúcou odhodlanie nezabudnúť na dávnu históriu ide o veľmi dobré dielo.