Ak si aj vy myslíte, že MEGADETH hrali najlepšiu hudbu na konci osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, z nového albumu budete nadšení.

Netuším, do akej miery bolo skutočným zámerom kapely čo najvernejšie priblížiť súčasnú hudobnú tvár zlatému obdobiu „Rust In Peace“ - „Countdown To Extinction“, podarilo sa to však úplne neuveriteľným spôsobom. A čo je ešte dôležitejšie, MEGADETH znejú až prekvapujúco dravo, nadržane, na veteránov svetového thrash metalu až drzo energicky.

Samozrejme, že za to v mnohých ohľadoch môžu hviezdne posily. Pri všetkej úcte ku gitarovým esám, ktoré kedy v MEGADETH hrali, brazílsky strelec Kiko Loureiro je od čias Martyho Friedmana prvým borcom, ktorý starú šelmu Mustaina naozaj kvalitne šťuchá pod rebrá a ženie celú kapelu vpred.

Fantasticky im to spolu hrá, to prepletanie gitarových liniek, riffovanie a sólovanie vo veľkej rýchlosti, presne o tom vždy MEGADETH boli, presne o tom je aj „Dystopia“. A keď si k tomu pridáte bubenícku veličinu menom Chris Adler, musí vám byť jasné, aké veľké veci sa na novinke MEGADETH môžu diať. Starý, na niektorých miestach hrdzavý a riadne obitý cadillac dostal nový motor z vytuneného športiaka. Očakávajte zbesilú jazdu.

Od prvých tónov krásneho blízkovýchodného intra so ženským hlasom, ktoré pretne parádny gitarový riff úvodnej pecky „The Threat Is Real“, cez titulnú sviežu thrashovicu, ukážkový to „Hangar 18“ pre rok 2016, až po ďalšie vrcholy novej dosky – čisto subjektívne najmä nádhernú „Poisonous Shadows“, v ktorej si Kiko zahral na klavíri. Všetko tu sedí, všetko drží pokope, dáva zmysel a hlavne nenudí, skutočne baví po celý čas nahrávky. A to je veru jav v prípade MEGADETH v ostatných rokoch, možno už pomaly aj desaťročiach nazaj neslýchaný.

Ani na chvíľu nezamrzí, že sa nepodarilo znovuobnovenie slávnej zostavy z čias „Rust In Peace“. Nevadí ani to, že MEGADETH napokon neangažovali slávneho Maxa Normana, ktorý stojí za zvukom aj ďalších míľnikov „Countdown To Extinction“ a „Youthanasia“. MegaDave to jednoducho zvládol sám so svojou novou partiou spolupracovníkov. „Dystopia“ má vkusne uhladený, kvalitne nadupaný, energický zvuk, úplne v najlepších intenciách MEGADETH z najslávnejších rokov. Všetko hrá tak, ako má a ako to máme od tejto kapely radi.

Až prekvapujúco presvedčivým a silným hlasom sú tu deklarované tradičné mustainovské témy – politika, temná súčasnosť a ešte tmavšia budúcnosť, choroby, strachy, fóbie, hnev, frustrácia. Skúste napríklad chuťovku s názvom „The Emperor“, cynizmus tu dostáva priam punkové rozmery z čias, keď sa na koncertoch MEGADETH pravidelne hrávala „Anarchy In The U.K.“. Aj z tohto pohľadu sa na novom albume len ťažko hľadajú nejaké slabiny.

Je možné, aby MEGADETH v roku 2016 vydali dosku, ktorá sa bez problémov môže pozrieť do očí ich najsilnejším dielam? „Dystopia“ je jasným dôkazom, že áno. Po dlhých rokoch vzostupov a pádov, sklamaní a drobných radostí je tu album, ktorý prakticky bez výhrad jednoducho musí uspokojiť každého fanúšika tejto legendárnej kapely.