Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
CRADLE OF FILTH počas svojej bohatej kariéry dosiahli snáď všetko, čo bolo možné v pozitívnom i negatívnom zmysle, a mám pocit, že sa dostávajú do pozície, kedy už nič nemusia, len môžu.
To dokazuje jednak oklieštenie zostavy pri aktuálnom albume na tvorivé trio Dani - Paul - Martin, jednak aj úsmev vzbudzujúce prehlásenia o návrate do minulosti.
Dani v rozhovoroch deklaroval, že sa chce s „Manticore“ vrátiť v k jednoduchším konštrukciám z debutového obdobia a doslova dať materiálu punkovejší a melodickejší charakter. To z pohľadu súčasnej personálnej konštelácie kapely môže predstavovať posun tým správnym smerom, keďže Paul Allender je síce technicky zdatný, ale nie až taký kreatívny gitarista.
Spolu s komplikovanou hrou Martina Škaroupku, ktorý si tentokrát berie na starosť aj klasické nástroje, predstavuje predpoklad vytvoriť zaujímavo vyvážený celok.
Aj keď sa to na prvý posluch nezdá, „Manticore“ je veľmi funkčným albumom a v tomto aspekte by sa dal prirovnať k „Midianu“. Kratšia celková stopáž, jednoznačne orientované skladby bez naťahovania, výborná produkcia, skvelý zvuk - všetko v tomto prípade zapadá do seba ako autormi želané temné gotické puzzle.
Formálne naozaj nie je čo vytknúť, čo je znakom toho, že tentokrát chémia kapely zapracovala na sto percent.
Skladby sú agresívne a svižné, a pri posluchu sa mi svojim vyznením snáď najviac približovali k úspešnému „Abrahadabra“ od DIMMU BORGIR.
Isteže, CRADLE OF FILTH majú trocha inú tvár, ale funkcionálne zapojenie neprehnaných orchestrácií, melodika a atmosféra prinášajú isté paralely. Všetky hudobné prvky sú naskladané vo veľmi vyvážených pomeroch, a tak tu máme ako blackmetalové sypačky, heavy metalom a punkom zaváňajúce melodické postupy, klasické klávesy a Allenderove typické (miestami naivné) vyhrávky, ktoré sú korunované rytmicky komplexnou a precíznou hrou Martina.
Miesta zaváňajúce hlušinou sú navyše umne doplnené orchestrom a celok je v tomto smere ozdobený z môjho pohľadu solídnym introm a outrom.
Už snáď nejakú dekádu je Daniho vokál predmetom polemík, osobne som si na jeho aktuálnu polohu a snahu o akýsi pseudomelodický spev zvykol.
Za reprezentantov toho, čo sa na albume deje, by som vybral trojicu v podobe heavy-punkovej „For Your Vulgar Delectation“, gotickej balady „Frost On Her Pillow“ a poriadnemu náklepu „Huge Onyx Wings Behind Despair“.
Za totálnou precíznosťou je možné pozorovať aj tieň prílišnej strojenosti a nedostatku odvahy posúvať sa ďalej, ale to od CRADLE v súčasnej dobe môže očakávať len málokto. To, čo tu máme, je nahrávka, ktorá piluje koncept kapely do presnej podoby, v akej ho autori chceli mať, s atmosférou cielenou inam ako v časoch najväčšej slávy.
Ako z predchádzajúcich riadkov vyplýva, je to u mňa rozhodne posun správnym smerom. Nedostatky „Darkly Darkly, Venus Aversa“ sa do veľkej miery podarilo eliminovať, album má ako celok spád a je možné z neho vycítiť jasný koncentrovaný autorský zámer, podporený tradičným prvoplánovým hororovým konceptom, o ktorý vždy išlo.
„The Manticore And Other Horrors“ zaujme v bohatej diskografii kapely dôstojné miesto ako nahrávka, ktorá je dokonalým reprezentantom obdobia, postojov a nálad, v ktorých vznikla. Tým si jasne definuje okruh poslucháčov, ktorí toto obdobie a smerovanie rešpektujú a akceptujú. A do tohto kruhu sa tentokrát bez problémov zaradím aj ja.
Album zaujme v bohatej diskografii kapely dôstojné miesto ako nahrávka, ktorá je dokonalým reprezentantom obdobia, postojov a nálad, v ktorých vznikla.
1. The Unveiling of O
2. The Abhorrent
3. For Your Vulgar Delectation
4. Illicitus
5. Manticore
6. Frost on Her Pillow
7. Huge Onyx Wings Behind Despair
8. Pallid Reflection
9. Siding with the Titans
10. Succumb to This
11. Sinfonia
EVANESCENCE smrskli smysl své existence na jedinečný debut a od jeho vydání nám už jen dál a dál dluží vysvětlení, jak na něm mohli být tak metalově originální a úžasní, když na každém dalším albu už jim to nejde, stejně jako na aktuální šesté řadovce.
I přes veškerý skladatelský i muzikantský um a řadu skvělých desek jsou „lovci“ dnes otravní právě tím, co jsem na nich kdysi miloval. Jejich teatrální až muzikálový přístup dnes působí spíš jako karikatura někdejších skvělých časů.
Další parádní album klasiků moderní progresivní psychedelie. Po výborné minulé desce „Innate Passage“ snad ještě působivější materiál. Způsob, jakým tito Američané mixují retro prog rock se stoner valivostí, prostě miluju.
Litovské hviezdy tohtoročnej edície podujatia BURN FEST Open Air dokázali na svojom novom albume veľmi šikovne skĺbiť severskú estetiku s pobaltskou zlobou a neústupčivosťou. Podarená porcia černejúceho melodického death metalu!
Živá alba dnes mají asi úplně jiný smysl, než mívaly v sedmdesátých a osmdesátých létech minulého století. Pokud tedy vůbec ještě nějaký. Ale když jde o dobře znějící nahrávku vašich oblíbenců s povedeným setlistem a nečím málo navíc, říkám si, proč ne.
Co mají společného BEHEMOTH, KATATONIA, VADER a HATE? No tuhle reinkarnaci skupiny BLINDEAD, která se poskládala pochopitelně z převážně polských ex členů zmíněných skupin. A je to opravdu výborný mnohotvárný, pestrý a progresivní post metal.