Čakanie na Godota menom „Loser“ (alebo naopak?), na druhé „Odelay“ či „Mellow Gold“, tak znie stručné résumé kariéry Becka Hansena po prelomových rokoch 1994-1996. Málokto tomuto strelenému týpkovi ostal verný, a tak vám všetkým, čo pomaly prestávate čítať, hneď zfleku oznamujem, že sa to podarilo. „Guero“ je KURVA dobrý album.
Eklektický mix šušľavých Mexičanov v zafúľaných flanelkách, prepoteného turistu v havajskej košeli, neoholeného country speváka, žijúceho päťdesiat rokov mimo realitu, „funky“ a „groovy“ beatov, indie rocku hraného spoza hranatých okuliarov s hrubým čiernym rámom či hojdajúcich sa reťazí ťažkých hiphoperov, né? To všetko tu nájdete, to všetko si nahral BECK (takmer) sám. „Guero“ je šialená doska, lenivá, kľudná až ležérna (nevypadne vám tá cigareta z kútiku úst, pán Hansen?) a pritom schopná roztancovať každý atóm každej molekuly vášho tela. Debilná, lo-fi znejúca party music, na štvrtú hodinu rannú k piatemu litru sangrie a k poslednému tackavému pokusu o tanečné kroky – pritom plná sofistikovaných aranžérskych vychytávok, umelých beatov a samplov spod rúk The Dust Brothers, ktorí vošli do dejín ako „Tí-kvôli-ktorým-sa-CHEMICAL-BROTHERS-volajú-tak-ako-sa-volajú“. Ako by znel štrbavý dedo s otrieskanou španielkou, podporovaný sláčikovým kvartetom? „Missing“ napovie. Cesta do Latinskej Ameriky na korbe zeleninárskej dodávky? „Qué Onda Guero“. Manifest? „Hell Yes“. „Hell yes/Práve takto sa hýbem/To je to čo robím/Tak si to ráčte užiť/Hell yes/Už to zapínam/Moje nohy sa hýbu/Volám ťa von“. BEATLES? Syd Barrett? „Broken Drum“. Všetko dokopy s vsuvkou ako od spoločensky unavenej ruskej spoločníčky? Nech sa páči, „Rental Car“. Bezstarostné kolísavé skladby na letnú cestu po cestách druhej triedy, soundtrack k slnečnej vyhni s hlavou strčenou v senníku.
Ale áno, občas to nesadne, občas je toho dosť, z času na čas vyskočí gumený čertík déjà vu. Ale vždy inde a nikdy sa skutočne nezľaknete, nanajvýš sa prevalíte na druhý bok. Psíček a mačička roku 2005 majú mixér Moulinex a tak je všetko pekne rozmiešané, neidentifikovateľná hrudka vám skriví úsmev len nachvíľu a zriedka.
BECK nie je (a nikdy nebol) inovátor. Na „Guero“ nevymyslel zhola nič; ale povedzte, vymyslel Elvis Presley gitaru? Senilný knihovník Hansen len pozbieral to, čo našiel na zemi, to, čo zo svojich napchatých vreciek postrácali tí, čo išli náhodou (alebo nie?) okolo.
A znie to ako história populárnej muziky od roku 1950 dodnes, sledovaná cez prizmu vynikajúceho tripu. Diskotéka vašich rodičov, strihnutá tými najsofistikovanejšími pastelkovými chemickými meničmi zmyslov. Neviete, či vám z toho nepríde tak zle, ako ešte nikdy. Ale zatiaľ to ŠĽAPE!!!
