Čože? My tu nemáme TŘI SESTRY? Ani jeden článok? Na webe, kde sa už pred rokmi oslavovali Landove nahrávky zvolaním Bravo, Danieli? A Slovák to má teraz celé zachraňovať? No nič, poďme na to. Bude to veľmi osobné. Začnem informáciou, ktorá by ma spoľahlivo vylúčila z každej lepšej spoločnosti, ale tu som medzi svojimi a odtiaľto sa nevynáša. TŘI SESTRY a najmä teda ORLÍK môžu za to, že počúvam hlučnú gitarovú hudbu. Na samom začiatku hviezdnych 90. rokov minulého storočia ma naviedli na správnu cestu a na také niečo sa nezabúda. To si našinec nesie so sebou po celý život.

Až po dlhých rokoch som si uvedomil, že Sestry dokázali z materiálu, ktorý Hapka a Horáček zhutnili do štyroch minút monštruózneho hitu „Buřty, pivo a nenávist“ robiť celé albumy. Treba však dodať, že Fanánkova Praha bola krajšia a láskavejšia. Doslova ma fascinovala, aj keď som tam nikdy nežil a nikdy som vlastne nechodil do krčmy ani v rodnej Nitre. Zvláštna to univerzálnosť textárskeho majstrovstva!

Som rád, že som Sestry zažil ešte so Sahulom v lete roku 2004, keď na Seneckých jazerách v rámci nepodareného slovenského pokusu o Masters Of Rock zazneli všetky zásadné šlágre – takto po rokoch obzvlášť oceňujem, že som videl a počul naživo bájne „Stíny na duši“. O dva roky neskôr na rovnakom podujatí, avšak v originálnych Vizoviciach, to už bolo o niečom inom. Keď si to tak po sebe čítam po tých takmer dvoch desaťročiach, premýšľam, či bola chyba v poslucháčovi, alebo bola naozaj kapela až taká zlá. Veď posúďte sami:

„To, čo je pre slovenský Topvar Rock Fest KABÁT, tým sú pre vizovický festival TŘI SESTRY. Ukážkový príklad toho, že pozývať niekoľko rokov po sebe tú istú kapelu nie je až taký dobrý nápad. Sestry sklamali. Lou Fanánek Hagen už aj vizuálne zodpovedá príslušníkovi českej „smotánky“ – havajská košeľa, hrubé strieborné reťaze okolo krku. To by však bol najmenší problém, napokon, je to jeho vec. Horší bol neprofesionálny prístup celej kapely, ktorá svoj koncert na Masters Of Rock totálne odflákla. Najmä Bubenec si počuteľne nevybral svoj deň. Zle zahrané tisíckrát počuté skladby – jedným slovom nuda.“

A teraz rýchly švung z roku 2006 do roku 2023! Aký to rozdiel, keď to porovnám s mojou treťou koncertnou skúsenosťou so Sestrami, bratislavskou show spred pár týždňov. Perfektný zvuk, ostrá a nadupaná kapela a veľmi zodpovedné správanie na pódiu. Pár panákov a piviek, ale zároveň totálne sústredenie a hudba na prvom mieste. Perfektný koncert, bujará zábava, skvelá odozva plného klubu. To sa už práve schyľovalo nielen k turné s HORKÝŽE SLÍŽE, ale na spadnutie už bol aj najnovší album. Ten oficiálne vyšiel ako spolupráca s formáciou SYNOVÉ VÝČEPU, teda hlavne jej predákom Rostislavom Cermanom, ktorý je spoluautorsky podpísaný pod väčšinou nových piesní.

Jasné, každému hneď napadne – zase Sahula? Prečo mu už nedajú pokoj? A sú to celkom legitímne otázky. Veď o pestrofarebnom živote tejto dôležitej postavy starokovárenskej mytológie už toho bolo toľko napísaného. Veď už len zásadný počin „Průša se vrací“ z roku 1998 núka prirovnanie, z ktorého „František z Braníka“ nemôže vyjsť so cťou a už vôbec nie víťazne. Až v rámci prípravy na túto recenziu som si napríklad s prekvapením uvedomil, že Průša má tiež viac než hodinu. Nikdy som ho však nevnímal ako príliš dlhý album. Boli na ňom pestré šlágre, ktoré nenudili, s „Básníkom“ na čele – veď ten je hudobnou a textárskou ozdobou koncertov až do týchto dní.

Ktoré songy takto prežijú z „Františka z Braníka“? „Za třicet zelených“? „Jedovatej dědek“? Pre mňa je magická úvodná „Kovárna se otvírá“ – ten spôsob, akým Fanánek sype jeden láskavý reklamný slogan na gastronomické zariadenie, ktoré nikdy žiadnu reklamu nepotrebovalo, je proste čarovný. No a samozrejme, Supice Veronika, krásny človek, jej hlas dokáže pozdvihnúť aj priemerné kompozície typu „Milena – otazníky“.

Problém však je, že sa mi ten album nechce počúvať celý. Je naozaj strašne dlhý a únavný. Na rozdiel od jeho predchodcu z roku 1998 sa tu spracováva relatívne krátky úsek v Sahulovom živote. Františkov turbulentný manželský život z konca 80. rokov. Fanánek sa v textoch tak intenzívne sústredí na jeho kresťanské pozadie, až je tým otravný. Ježiš, alkohol a nevera ako hlavné témy v pomere 70/20/10. Keď si k tomu pripočítate smutný fakt, že hudobne to tiež nijako zvlášť nekope, vyjde vám z toho žiaľ iba značne rozpačitá nahrávka.

Nepomáha ani fantasticky zohratá kapela a výborný zvuk. Pri niektorých basových linkách by uznanlivo kýval zjazvenou tvárou aj Jožo Ráž. Nepomáha ani krásny obal. TŘI SESTRY mali doteraz asi tak dva pekné obaly, toto je po kultovom debute a poetickom Alkáčovi tretí. Fotografia Zdeňka Sokola, Sahulovho spolužiaka a dobrého priateľa, je z roku 1992 a ak niekto mal vpísaný v tvári pohnutý životný osud, tak to bol František. A ak ho niekto dokázal zachytiť na fotografii, tak práve Sokol na tejto.

Je jasné, že nikto nechce od kapely ako TŘI SESTRY aj v súčasnosti kvalitu prvých piatich albumov. Tie sú nedotknuteľné a svojím spôsobom bezchybné. Ale že to dokážu robiť podstatne lepšie ako na „Františkovi z Braníka“, to dokázali napríklad aj výborné „Ředkvičky“ pred piatimi rokmi. Tam sa tá povestná sesterská melanchólia parádnym spôsobom snúbila s výbornými hudobnými nápadmi. Na novej Sahulovke je to proste rozťahané a ťažkopádne.