Stáli sme tam vedľa seba ako dve armády. Dvadsaťpäťtisíc ľudí sa tešilo z koncertu IN FLAMES a rovnaký počet metalových bláznov už čakal na vystúpenie ďalšej švédskej formácie - GHOST. Dve mamutie pódiá festivalovej mekky Wacken Open Air v roku 2019. Anders z IN FLAMES v jednom momente tak trochu ironicky pozdravil všetkých nás, čo sme sa už nevedeli dočkať veľkolepej omše zvráteného duchovného a jeho kohorty. Ten istý Anders, ktorý stál náhodou vedľa mňa v malom stane na rakúskom festivale Nova Rock v roku 2011, keď boli GHOST senzáciou iba pre pár zasvätených – v tom stane som na začiatku koncertu napočítal slabé tri desiatky divákov. Veru, takú cestu prešiel Tobias Forge so svojím projektom za osem rokov. Z utajeného klenotu pre zberateľov platní z vydavateľstva Rise Above Records až po veľké meno, ktoré vypredáva haly po celom svete.
A pritom stačí robiť dobré pesničky. V tom je celé kúzlo. Keď si však rozmeníte slovné spojenie „dobrá pesnička“ na drobné, dostanete sa k neuveriteľnej drine a veľkému umeleckému kumštu. Keď skladali všetky svoje najväčšie hity v 70. rokoch minulého storočia velikáni popovej hudby Björn Ulvaeus a Benny Andersson, kreatívne motory fenoménu ABBA, zabralo im to takmer každý deň v priebehu celého roka. Keď si raz dali dlhšiu prázdninovú prestávku, po návrate z nej sa vraj veľmi pomaly rozbiehali - pre istotu už takéto kratochvíle spojené so záhaľkou nezopakovali. Kreatívna práca je najväčšia makačka a keď z nej majú vzísť hity, ktoré si spievajú ľudia po celom svete, to už ste v podstate jednou nohou na psychiatrii. Tobias z GHOST by o tom vedel rozprávať, za tie roky je z neho ukážková štúdiová krysa, totálny fanatik skladania, aranžovania, nahrávania. Až som mal z toho všetkého pri čítaní najnovšieho čísla časopisu Spark (04/2022) pocit, že Tobias je tak trochu fachidiot, ktorý by sa mal snáď radšej vyjadrovať iba k hudbe, skladaniu a koncertovaniu. Pri akýchkoľvek ďalších témach a najmä celospoločenských problémoch má totiž prehľad a názory ako štandardný black metalista zo začiatku 90. rokov. Riadne sklamanie.
Vedie ma to však k zaujímavému poznatku, že GHOST by skôr či neskôr mohli opustiť celú tú pseudo-cirkevnú maškarádu. Nemali by sa stať obeťou svojho imidžu, ktorý ich bude pri ďalšom raste iba zväzovať. Zaslúžia si niečo viac, smerujú niekam ďalej a stále vyššie a vyššie. Veď si len zoberte taký singel „Twenties“. Má atmosféru skvelého nemeckého seriálu Babylon Berlin, kaviarenskú rozšafnosť a zároveň temnotu konca 20. rokov. Tá atmosféra je taká silná, že sa v nej stratí aj skutočnosť, že gitarové riffy sa tu len bezradne potácajú a refrén je tiež taký nemastný, neslaný. Tým chcem povedať iba toľko, že GHOST by pokojne mohli cestovať históriou ľudstva aj bez toho obráteného vatikánskeho šaškovania. A zároveň treba prízvukovať, že na novom albume by ste okrem tohto čudesného zakopnutia (ktoré má v konečnom dôsledku aj tak svoje čaro) márne hľadali slabšie miesto. Ba čo viac, všetky tie hity naokolo sú také masívne, že vytlačia šťavu ešte aj z tohto najslabšieho singla v diskografii GHOST.
Keď sa už rozprávame o popovej hudbe, často sa právom vynára otázka, či sú GHOST vôbec metal alebo aspoň hard rock. Odpoveď by mohla byť napríklad, že ide o dokonalú spoluprácu metalového hudobníka a skladateľa so špičkovými popovými producentmi. Na novom albume má Tobias už iba jednu jedinú sólo jazdu. Všetky ostatné piesne sú spoluprácou s jedným či dokonca viacerými štúdiovými machrami. Takže nie je to metal, aký máme viacerí najradšej - chlapci zo skúšobne prídu do nahrávacieho štúdia a zvečnia tam to, čo si doma nacvičili. Je to metal iný, taký, čo smeruje k širším masám; aktuálne, podľa návštevy tohtoročného pražského koncertu, už niekde na pomedzí malých športových hál a veľkých koncertných arén.
A odpovedzme si ešte na jednu otázku. Načo počúvať GHOST, keď tu máme mená ako ABBA, MEAT LOAF, BON JOVI či DEF LEPPARD? Nuž, každá éra si zaslúži nových hrdinov. Odmietaním nového s argumentom, že to aj tak vykráda všetko staré a dobré by sme totiž veľmi ľahko mohli skĺznuť do elitárskych vôd a počúvať iba prvé štyri albumy BLACK SABBATH a tvrdiť, že všetok dobrý hard rock sa nahral najneskôr v roku 1979. Dá sa s tým žiť, ale je to trochu nuda, však?
Úplne rozumiem, ak niekto skonštatuje, že toto je ich najslabší album. Či už práve kvôli „Twenties“, alebo tiež skutočnosti, že sa tu opäť iba šikovne opakujú vzorce a postupy, ktoré dosiahli svoj vrchol na Meliore v roku 2015. Rovnako tak sa však dajú chápať aj nadšené konštatovania, že toto je to najlepšie, čo kedy GHOST vydali. Album je šťavnatý, má krásne výraznú a hutnú produkciu a najlepší gitarový zvuk od majstra sekerníka z OPETH. A možno je to aj výsledným mixom, ktorý má na svedomí samotný Andy Wallace (SLAYER, SEPULTURA, NIRVANA, LINKIN PARK a tony ďalších). Ak je pravda ukrytá v číslach a predajoch, tak by sme sa možno mali prikloniť práve k druhému, optimistickému názoru na tento album. Tak či onak, všetko opäť ukážu živé vystúpenia. Od toho malého stanu na Nova Rocku som GHOST zažil vo viedenskom Gasometri, vo veľkej hádzanárskej hale v Hannoveri a na spomínanom Wackene. Na každom ďalšom koncerte sa dal celkom ľahko vnímať obrovský posun vo všetkom, čo kapela robí a je celkom jasné, že v roku 2022 to bude v jej podaní opäť raz úplne iné a znovu riadne veľké kino.
