Koncertne mimoriadne silnú prvú polovicu roka de facto uzavrel viedenský koncert BORIS. Trojica Wata – Atsuo – Takeshi už vyše desať rokov potichu kľučkuje medzi žánrami, ctiac svoje korene, siahajúce od sedemdesiatok až po EARTH, no stále s prstom na pulze moderných trendov, ktoré akoby nenútene spoluvytvára.

Napriek nepredvídateľnosti, vďaka ktorej je takmer každý album či kolaborácia (s) BORIS očakávaný s napätím, držal celý set pohromade. BORIS patria k punkovým „aristokratom“, ničiacim sluchové ústrojenstvo publika za pomoci najmodernejších a najsofistikovanejších zbraní. Watin Les Paul, zapojený do monolitu zosilňovačov Orange, mohutný gong za Atsuom, Takeshiho dvojkrká (bas)gitara Gibson a efektové racky pred oboma gitaristami naznačovali, že varovania, ktoré v Szene rozmiestnili špeciálne na tento koncert a ktoré naliehavo odporúčali použiť štuple do uší, sú namieste.

Rovnako, ako stále aktuálna regulárna doska „Pink“, odštartoval celý koncert skladbou „Farewell“. S výnimkou krehkej titulnej skladby zo spolupráce s gitaristom vplyvných krajanov GHOST Michio Kuriharom („Rainbow“), sa niesla prvá polovica v znamení divokého, špinavého punk’n’rollu. Elegantná, drobná Wata s výrazom voskovej figuríny sa (okrem spevu v „Rainbow“) prakticky nepohla z miesta, takže show si zobral na svoje plecia Takeshi, výdatne podporovaný Atsuovým spevom a jeho hecovaním spoza batérie bicích. Skvele nazvučený koncert bol skutočným peklom, balansujúcim na hranici znesiteľnosti, no i tak si dokázal udržať spád, smer a zmysel. Dominantné nášupy z „Pink“ striedali jemnejšie skladby alebo intermezzá – kontrasty pripomenuli vystúpenie už spomínaných GHOST na tom istom mieste, miešajúce podobné zložky v opačnom pomere. Ťažiskovou časťou koncertu však bola polhodinová verzia skladby „Flood“, v duchu názvu gradujúcej od jemných vlniek až po zničujúci sonický záver, pri ktorom som si inštinktívne zapchával uši. „Sunnovský“ hlukový koniec (Wata stále bez pohybu, Takeshi predvádzajúci tanec s dvojkrkou partnerkou, kričiaci Atsou udierajúci celou silou do gongu) bol impozantným posledným slovom, ktoré podčiarkli dva či tri prídavky z „Heavy Rocks“, nesúce sa v zbesilom tempe na pódiu i pred ním – priamo vpred.

BORIS eklektickým setom potvrdili svoj status skupiny, ktorá dnes dokáže osloviť široké publikum – okrem fascinácie živelnosťou si v tvorbe Japoncov nájdu svoje i priaznivci komplikovanosti a solídnej inštrumentálnej „niveau“, i keď položenej na pokleslý oltár zvukového (prepytujem) bordelu. Napriek tomu BORIS nie sú žiadna sludgeová špina – i v tom najhlasnejšom mieste sa z hlukovej gule dali vypreparovať rafinovane pozlievané ingrediencie. Tvorbou tokijského tria sa navyše prelína sympatická niť odkazov, siahajúcich od používania metalovej symboliky (tričko BORIS s logom vychádzajúcim z loga VENOM i Atsuove paroháče) až po inšpiráciu hippie muzikou a estetikou („yesovský“ obal spolupráce s MERZBOW, obsahujúcej coververziu BEATLES a KING CRIMSON, ale i design vinylových edicií albumov BORIS, parodujúcich grafiku, kedysi používanú spoločnosťou Virgin). BORIS sú skrátka akýmsi prototypom globálnej kapely dneška, nonšalantne surfujúcej nielen na vlnách priestoru, ale i v čase.

Oblúkom na začiatok: vystúpenie GONZO bolo len predprípravou na koncert hlavných hviezd a akýmsi vzdaním holdu. Set Rakúšanov bol zmesou proto-drone-doomových riffov na spôsob raných EARTH, SUNN O))) alebo (neprekvapivo) BORIS, obohatených variabilným zvukom bicích, ktoré sa časom ukázali byť dominantným nástrojom, vynárajúcim sa z monotónnych „štvrťhodinových“ riffov. Aj vďaka dobrému zvuku a rozumnej dĺžke programu GONZO nesklamali a neporušili pravidlo, že v Rakúsku dokážu organizátori vybrať aj lokálny support s citom.

Playlist BORIS (bez prídavkov): Farewell, Rainbow, Pink, (skladba s názvom v japončine), Ibitsu, Sun Flower Rain, Just Abondoned My-Self, Flood