Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Iba nedávno vyšli v slušivej reedícii vydavateľského domu Forza všetky albumy od Deža Ursinyho. Z dnešného pohľadu je až neuveriteľné, že takáto výnimočná muzika v týchto končinách bežne vychádzala a dokonca sa aj hojne počúvala.
Je to žiaľ tak. Populárnej hudbe na Slovensku vládnu nasledovníci modusovsko-elánovského prístupu. Útoky na prvú signálnu, absencia výraznejších umeleckých ambícií, inštrumentálna a aranžérska nemohúcnosť prechádzajúca do prachobyčajnej lenivosti, texty kĺžuce často až k „láska-páska“ štandardom – všetci tí gladiátori, desmodi, nounejmisti, táslerovci spôsobili, že človek so štipkou hudobného vkusu sa dnes slovenskému „pop-rocku“ vyhýba obrovským oblúkom.
A tu zrazu blesk z jasného neba. KORBEN DALLAS. Už prvý album „Pekné cesty“ z konca roku 2011 bol veľkou nádejou vďaka podareným kúskom ako „Pochybnosti“, „Čo už“, „Pec“ či prekvapujúcej rúbanici „Biele ráno“. Novinková „Karnevalová vrana“ zachádza ešte ďalej, hlbšie pod kožu užasnutého poslucháča. Je to veľmi pestrý a zároveň, vďaka výbornej produkcii, výnimočne ucelený, kompaktný albumový počin.
Šebanovská „bezveterná“ rozvážnosť a vnútorný pokoj v aranžmánoch, textárske majstrovstvo siahajúce až k štrpkovským výšinám - a to všetko postavené na poctivých inštrumentálnych základoch fanúšikov tvorby uletených pattonovských projektov.
Je vskutku zábavné čítať na našom portáli osem rokov starú recenziu na dosku „Overloaded“ od kapely APPENDIX, ktorej dve tretiny tvoria práve súčasných KORBEN DALLAS. A hneď vzápätí počúvať neutíchajúce ozveny sympatickej mladíckej nerozvážnosti v nových skladbách ako „Zlatý jeleň“, „Kamene“, „Prázdny muž“ alebo „Beh“.
Energické kúsky dokážu KORBEN DALLAS veľmi vkusne kombinovať s uvoľnenou atmosférou a momentami, keď sa menia na priam barovú kapelu, alebo len tak ľahúčko strúhajú jemné reminiscencie na beatlesácku klasiku „Let It Be“ - ako v prípade skladby „Spovede“.
KORBEN DALLAS sú veľmi sympatickou, radostnou súčasnosťou slovenskej mainstreamovej produkcie. „Karnevalová vrana“ nahrávaná výlučne na živé hudobné nástroje predstavuje trojicu Benetin, Fila a Guttler v ich najsilnejšej chvíli – svojou tvorbou dokážu osloviť prekvapujúco široké vrstvy poslucháčov bez toho, aby sa vtierali, podliezali pomyselnú latku umeleckých nárokov či remeselnej zručnosti. KORBEN DALLAS jednoducho hrajú populárnu hudbu s ľudskou tvárou. Fešáckou a uhrančivou.
Cítím, že se musík zúčastnit zdejšího národního sportu sporných desítek. Ano, uznávám, že Korben Dallas má z koncepčního hlediska své mouchy, album občas upadá do jisté nevýrazné melancholie a potřebovalo by viac Otcov aj Bolo nebolo. Ale viete čo? Jebem to! Žeru texty rozkročené mezi onomatopoickým kouzlením a hutným obrazy, které oproti prdíkům Dana Barty nikdy neupadají do samoúčelného vršení slabik. Žeru Benetinův hlas, ono spojení chlapáckého černého medvěda a hravosti Richarda Müllera. Ale hlavně žeru kompoziční princip, který se svou košatostí a proměnlivostí dovolává slovenské rockové / písničkářské historie, přitom působí ryze současně. V nejlepším momentech mě tahle Vrana pravidelně ukráká až blízko k slzám. To letos zvládla málokterá deska. Takže deset.
24. prosince 2013
Martin
7,5 / 10
To máte tak – žijete v dezilúzii zo slovenskej hudobnej scény, ktorá postupne prešla v apatiu. Pominúc tie možnosti, o ktorých sa Rudi rozpísal na začiatku, ostáva vám ešte tuzemská alternatíva. Nemáte medzi sem spadajúcimi hudobníkmi žiadnych známych, takže bez problémov viete priznať, že to, čo by mohlo vašim osobným nastaveniam žánrovo vyhovovať, je ideovo nenápadité a exekučne hrboľaté, či totálne plytké, často až kŕčovito uctievajúce zahraničné vzory. A v podstate vám to je pri dnešných možnostiach výberu a smiešne jednoduchej dostupnosti hudby z druhého konca sveta aj jedno. Nikdy ste sa nehrali na patriota. Hovoril niekto o apatii?
A potom, keď už nad tým, že vám „do nosa prúdi vzduch“ a že ste „zastávka do neba“, nevládzete ani len unavene mávnuť rukou, sa znezrady zjavia akísi KORBEN DALLAS. Stále nič spásonosné, a predsa - ako by ste v regáli Paula Coelha a Evy Urbaníkovej objavili zastrčeného Miku Waltariho. Nejdem z Prešporákov odpadnúť, ale som rád za takto dospelú muziku, ktorá vie ponúknuť trošku viac, ako len hlboký hlas Juraja Benetina, momentálne ospevovaný v ženských časopisoch. Snáď sa tu v horizonte desiatich rokov znova stretneme pri debate nad dobrou slovenskou doskou.
První album po smrti jednoho ze zakládajících členů Frédérica Guillemota (R.I.P. 1999) pojali Francouzi THE OLD DEAD TREE tradičně. Jejich gothic metal plný melodií, ostřejších pasáží i lehkých nálad je celkem fajn.
Znovu se k tomu vracím. "Goldstar" není pro každý den, ale když přijde ta správná nálada, je to vskutku opulentní zážitek. Nová deska IMPERIAL TRIUMPHANT bude figurovat v celoročním zúčtování našeho magazínu v první trojce. Toť můj soukromý tip.
Italové pohybující se na pomezí doom metalu a melancholického rocku jsou s aktuální nahrávkou na vrcholu své tvorby. Atraktivitě „The Spin“ výrazně přispívá i kvalitní zvuk a technická stránka obecně, kterou si nově pod Metal Blade labelem mohli dovolit.
Poláci v současnosti nabízí djent rozmělněný v postrockové uhlazenosti. Stále se najdou zajímavé a svým způsobem svěží pasáže, ale nějak to spadlo do šedi. Vrcholem tvorby DISTANT DREAM u mě zůstává album "Your Own Story" z roku 2018, to bylo plné emocí.
Je toto tá istá kapela, ktorá v roku 2000 ukončila kariéru fenomenálnym živákom z Caledonien Hall? Zostava hovorí, že dávno nie. Z ITW sa stalo voľné zoskupenie typu CODE a atmo-blackové základy prebíja hardrockový vokál. Úvodná skladba je však na 100%.
B. Kråbøl tentokráte vytrvale škrábe, kouše a hlavně razí čistokrevný BM. Předchozí "En Gildere Død" byla mnohem pestřejší deska, skladbu typu "Renselse" na novince určitě nenajdete. Chybí tomu větší pestrost a členitost. Škoda, krok lehce (ene)vedle.
Britský progresivní post black v podání CAELESTRA je opravdu hezkým skloubením uvolněné atmosféry s robustními riffy a agresivní zvukovou razancí. Éteričnost si zde podává ruce s energickou metalovou řízností a dusivou blackgaze temnotou.