Dnes už s tradičným black metalom v celej svojej pôvodnej hudobnej aj ideologickej „čistote“ príliš nepochodíte. Môžete pokojne znieť ako MAYHEM a BURZUM dohromady. U súčasnej poslucháčskej obce, rozmlsanej rôznymi interžánrovými hybridmi a mutantami, si väčšinou neškrtnete. Čudácki ostrovania A FOREST OF STARS preto nenechajú nič náhode – zaujmú, už bez toho, aby ste od nich počuli jediný tón. Vizuálnu prezentáciu majú zvládnutú tak, že len ťažko sa to dalo lepšie. Stačí sa pozrieť na ich webovú stránku, kde vás nútia hrabať sa v cudzom stole, aby ste vydolovali nejaké informácie. Našťastie, aby sme sa chápali, tým sa všetko len začína.
Paradoxne, dnes servírovaní britskí čudáci na minulých zárezoch v jadre kompozícií predvádzali práve to, čo by sa dalo označiť za prvotný, prapôvodný black toho najhrubšieho zrna, a to s riadnou dávkou psychedélie. Prešpikovali ho však množstvom mimožánrových podnetov, ktoré celok dokreslili, vzbudzujúc v divákovi nejednoznačné, často až protichodné pocity. Také, čo niekedy jednoducho neopíšete. Na novinke idú, čo do rozmanitosti a sugestívnosti materiálu, ešte ďalej.
V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou prekvapí čitateľnosť a prístupnosť skladieb. Výrazne sa zapracovalo na čistých spevoch, a čo je hlavné, nahrávka je konečne riadne zvukovo ošetrená. Prestávate tak mať pocit, že ide o produkt najhlbšieho undergroundu. Pivničná špina a občasné vyslovene kakofonické plochy Oportunistických zlodejov jari sú v podstate pasé. Štrukturálne je novinka relatívne user-friendly – aspoň v medziach black metalu. Je to spôsobené hojným výskytom akustických záchytných bodov. Najmä husle, miestami skvele rozvŕzgané, sa ozývajú častejšie, ako by sa mnohí odvážili predpokladať.
To však neznamená, že by „A Shadowplay For Yesterdays“ mali prednostne oceniť menej komplikovaní jedinci. Napriek nečakanej prístupnosti nejde o záležitosť, ktorú pokoríte tretím vypočutím, dobiehajúc povestnú električku (u nás v redakcii inak bežný postup). Viktoriánski gentlemani si na hodinovej ploche pre poslucháča prichystali množstvo rôznorodých podnetov, ktoré nejde s patričným pôžitkom vstrebať okamžite. Kto si v hudbe pojem progresivita spája aj s kompozičnou pestrosťou, mal by zdvihnúť zrak a zbystriť sluch.
Nahrávka, hoci na pohľad tvrdá a vystavaná v základoch na mohutných blackmetalových pilieroch, nevsádza primárne na energickosť a živelnosť hudobného prejavu. Na skladbách vidno, že nevznikli za jednu noc. Je cítiť rozvážny prístup. Briti často šetria palivom, nenadrapujú sa s cieľom vytvoriť čo najväčšie hlukové steny z dôvodu, že „to tak má predsa byť“. Naopak, čiernou sú často nakreslené len kontúry, atmosféricky ladiace s podstatou subžánru, takže stále nikto nezapochybuje, kam si tento výtvor zaradiť.
Vnímam to ako znak istej kompozičnej vyspelosti. Ak ste so mnou na jednej vlne, budete spokojní s dôrazom na periférne dianie na miestach, kde by iní rozpútali besné, no hlavne predvídateľné inferno, aké si už dnešný rozmlsaný poslucháč skôr odzíva, ako vychutná. A ak vďaka tomu majú následne vypäté momenty väčšiu váhu a ice-time celej kolekcie vo vašom prehrávači sa predĺži, chválou šetriť netreba.
Novinka príjemne prekvapila. Oproti minulosti sú na nej neporovnateľne precíznejšia inštrumentálna robota, výborný zvuk, progresívny nádych mnohých skladieb a cit pre príťažlivú ťaživú atmosféru. Briti sa však neberú až tak vážne: kvičiace prasce v úvode „Gatherer Of The Pure“ dajú napr. spomenúť na minuloročnú krasojazdu vtipálkov PESTE NOIRE. Je toho viac, ale načo spoilovať? Presvedčte sa sami, že z Britov vyrástla povšimnutia hodná formácia, od ktorej sa ešte môžeme dočkať zaujímavých vecí.
