Maťo Ďurinda niekde povedal, že krátko po vydaní „Žeravého znamenia osudu“ sa ho Jožo Ráž pýtal, prečo na album dáva samé pecky a nešetrí si niečo aj na neskôr. Frontman ELÁNU vlastne vystihol, ako sa robí mnoho popových albumov. Na štyridsaťpäťminútovú a dvanásťskladbovú nahrávku sa dajú dva-tri hity a zbytok sa vyplní priemernými skladbami závisiacimi od aktuálnej formy interpreta. To isté sa dá povedať aj o ostatnej doske EVANESCENCE.
Pri skupine sme si už na predchádzajúcich albumoch zvykli na cukríkový zvuk podkreslený sláčikmi, no k dobru treba pripočítať niekedy až prekvapivo ostré gitary a výbornú bubenícku prácu novica Willa Hunta (BLACK LABEL SOCIETY, STATIC-X, TOMMY LEE).
V konečnom súčte dostávame album, ktorý až na pár až priveľmi prehnaných momentov hlavne v závere nahrávky reprezentuje to vkusnejšie, čo súčasný gitarový stredný prúd ponúka. Ak by mal autor týchto riadkov dcéru pubertálneho veku, s kľudným svedomím by vyslyšal jej dobiedzanie a daroval jej tento album pod stromček.
