Nie je mnoho (popových) umelcov, ktorí v svojej tvorbe snúbia interpretačnú istotu, skladateľský um a schopnosť dať svojej hudbe skutočný, nie banálny obsah. Tori Amos je jednou z mála a rok dvetisíci siedmy ju zastihol (opäť) v skvelej forme.
Pohľad do bookletu: Tori s roztrhanými šatami pred americkou vlajkou, na chrbte naškrabané „We, the people“, Tori stojaca na pustom americkom priedomí, neprítomný pohľad, spod sukne kvapká krv, v pravej ruke Biblia a na ľavej nápis „hanba“ – provokujúca sebaštylizácia do pätice postáv rámcuje celý album. Isabel, Tori, Clyde, Pip a Santa majú každá iné základy a kontext, každá je definovaná ťažko preložiteľným prívlastkom, každá je spätá s iným gréckym božstvom, každá má vlastný blog (ich odkrývanie bolo súčasťou kampane predchádzajúcej albumu) a každá má na doske „svoje“ skladby.
„American Doll Posse“, ako to už u Tori Amos býva zvykom, je mnohovrstvovým a ťažko stráviteľným zážitkom (v svetle voľne koncepčných albumov Tori Amos je ironickým paradoxom, že celosvetovú slávu speváčke zabezpečil remix jedinej skladby v podaní Armanda van Heldena). Na čistý „pop“ je nahrávka pridlhá (23 skladieb vypĺňa celú kapacitu CD), obsahová stránka si vyžaduje poriadnu znalosť reálií. „Politika je osobná,“ tak znie podľa Tori Amos motto albumu, na ktorom nájdeme kratučký (našťastie vkusný) povzdych nad Amerikou „Yo George“ („Zdravím Vás veliteľ, a kýcham, pretože sa zdá, že mám alergiu na vaše zvyklosti/Kde sme odbočili nesprávne, Amerika?/Pán Lincoln, akosi Vás medzi tými miliónmi nevieme nájsť“) i explicitné výkriky ako „Fat Slut“, „Teenage Hustling“, problémový prvý singel „Big Wheel“ („Som MILF, nezabudni“), a rovnako rozverné, hravé, no v skutočnosti mrazivé skladby „Velvet Revolution“, „Mr. Bad Man“ alebo „Devils And Gods“ („Diabli a bohovia, to je nápad/Ak uveríme, že to oni nás riadia/Je ľahké odpútať pozornosť od zločinov/Pretože diabli a bohovia/To sme ty a ja“).
Tragédie, ktoré v minulosti Tori Amos prežila ako žena sa rokmi stali katalyzátorom textov, ktoré Tori preraďujú z kategórie popových hviezd k básnikom. Stráviteľná forma skladieb je rovnako funkčným nástrojom, ako slová. „Girl Disappearing“ je vlastne „normálnou“ baladou so sláčikmi, no smútok, ktorý sa mieša s akýmsi zábleskom ľahkosti má obrovskú moc. To isté platí o verklíkovej „Programmable Soda“, idúcej v druhom pláne doslova na dreň, či o roztancovanom singli „Bouncing Off Clouds“. Tori Amos na všetkých svojich albumoch opakuje ten istý muster – našťastie pri takejto hudbe je rozhodujúce, že je stále o čom písať a spievať. Dokonale šľapajúca kapela (s Mattom Chamberlainom za bicími), schopná dohnať vás k plaču a roztancovať – to všetko na ploche pár minút – je akoby len akýmsi bonusom, rovnako ako Torin fantastický, plastický hlas, krištáľovo čistý, no zároveň uveriteľne civilný.
Aj po dvoch desiatkach posluchov mám pocit, že akýkoľvek popis tohoto albumu bude len viac či menej krívajúcim mrzákom. Booklet s textami vytlačenými miniatúrnym písmom a s farebne vyznačenými partami každej z piatich inkarnácií Tori Amos je doslova štúdijným materiálom – akej časti z množstva dnešnej hudby dokážete venovať toľko pozornosti? Lenže kľúč je niekde úplne inde – Tori Amos si onu pozornosť nevynucuje. Je to stále len pesničkárka, „dievča s pianom“, dnes o pár rokov zrejšie a rafinovanejšie, než tesne po jej osobnom a zároveň hudobnom „malom zemetrasení“, no stále rovnako úprimné. Čím hlbšie do „American Doll Posse“ prenikáte, tým viac cítite dialóg, ktorý s vami Tori chce viesť, konieckoncov väčšina textov je v ich-forme a obracia sa priamo na „teba“. Inými slovami: tento album rozpráva hlasom a jazykom normálneho človeka a rozpráva nahlas a rozpráva z vnútra. Pustiť si ho len raz znamená byť hluchý.
