„Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, zvykne sa vravieť. V nitrianskej Starej Pekárni toto príslovie neplatí; po THRESHOLD si repete odkrútila aj britská ARENA.
Už od vchodu do sály bolo jasné, že je všetko po starom. Povedomé tváre prevažne postaršieho publika, príjemná návšteva (takže miesta bolo dosť, ale nie priveľa) a prakticky nemeniace sa, mimoriadne príjemné prostredie klubu. Keďže Clive Nolan a jeho družina sľubovali dvojhodinovú show v intenciách dramaturgie turné bilancujúceho 10 rokov kapely, s úderom ôsmej hodiny na pódium vystúpili samotné hlavné hviezdy.
V súlade s viktoriánskou grafikou aktuálneho počinu „Pepper´s Ghost“ sa pätica objavila v ľahko dobových kostýmoch, aj keď kabátik basgitaristu Iana Salmona mal tuším našitú značku výrobcu a nad roztrhanými džínsami stoicky pokojného Johna Mitchella by v Anglicku devätnásteho storočia minimálne pozdvihli obočie. Otváralo sa tradične úvodným zásekom z najnovšieho CD, „Bedlam Fayre“, na prekvapenie sa však niť „Pepper´s Ghost“ pretrhla rozsiahlym blokom zo starších dosiek, včetne debutu „Songs From The Lion´s Cage“. Treba dodať, že hlavne skladby z albumu „Visitor“ boli skvelé. Aj keď kapela nepodala bezchybný výkon (malé zakopnutia však dodávali vystúpeniu punc ľudskosti a autenticity), frontman a hlavný showman Rob Sowden exceloval. Dokonale zžitý s hudbou, neúnavne teatrálne gestikulujúci a hlavne výborne spievajúci – všetko potešiteľné paralely s jeho nitrianskym výkonom spred dvoch rokov. Okrem „kazateľského“, jednoduchého bieleho kostýmu sa Rob predviedol v deppovsky rozpustených vlasoch, lennonkách a cylindri i futuristickom obtiahnutom obleku à la turné k „Contagion“. Napriek tomu, že mediálnym ťahákom je meno Micka Pointera (ex-MARILLION) a fanúšikovia poznajú ARENU ako kapelu Clive Nolana, uhrančivý Rob Sowden si koncert uchmatol pre seba.
Aj keď mne osobne v playliste chýbali „Painted Man“ či „The Eyes Of Lara Moon“ a nedošlo ani na (iste zaujímavé) živé prevedenie „Opera Fanatica“, homogenita zmesi staršej a novšej tvorby bola až prekvapivá – až na minimum nudných AOR pasáží či chvíľ venovaných ortodoxnejšiemu poňatiu progrocku (absencia ktorého na novších doskách je pre mňa najväčšou devízou ARENY). Nepamätám si žiadne „sóla pre sóla“, nedošlo na improvizácie baviace nanajvýš samotných hudobníkov. Ťažko vyberať vrcholy – pre mňa nimi boli snáď až punková „The Shattered Room“ a krehká „Waiting For The Flood“. Zákonite tak trochu zamrzela chladná odozva divákov, ktorí sa delili medzi druhú pubertu či súkromný hudobný orgazmus prežívajúcich jednotlivcov a postávajúcu väčšinu. Napriek nezvykle čistej angličtine Roba Sowdena a jeho komunikatívnej nálade bola odozva na pokusy o dialóg minimálna, čo kapelu viditeľne mierne zaskočilo.
Nič z toho však ARENE nezobralo elán, energiu a chuť vyjsť po skutočne dve hodiny trvajúcom koncerte medzi návštevníkov (žiariace oči päťdesiatnikov s čerstvo uloveným podpisom boli kúzelné!). O neskutočných cenách v merchandise (300 Sk za 2CD+DVD skutočne vyrážalo dych) a celkovo sympaticky nehviezdnom prístupe celej „crew“ by nebolo nutné ani hovoriť, keby nebol stále skôr príjemnou, a o to viac cenenou, výnimkou.
ARENA zahrala takmer dokonalý koncert; nebol tak prekvapivý, ako moje prvé stretnutie s týmito britskými šľachticmi – ale latka, nasadená pred dvoma rokmi sa ani nerozhojdala.
