Medzinárodný deň žien je seriózny sviatok s vyše storočnou tradíciou, nie úbohé kulturákové panoptikum, na ktorom oslávenkyniam vo veku, ktorý by si teoreticky mal zaslúžiť úctu, vlhnú zraky, keď ich puncované podlé hovädo osloví „súdružky“, a tak sa stalo, že sa mi podarilo stihnúť až „hlavný program“. Oželieť som musel losangeleských DRIFT, „slipknotovsky“ kostýmový alternatívno-industriálny rock, ktorý neurazí, ale ako support na koncerte kedysi blackmetalovej, dnes „extreme gothic“ metalovej kapely/legendy by ste si ho sotva predstavovali. Iste by sa dali vidieť rímski mimozemšťania či kyborgovia SICK ’N’ BEAUTIFUL s jednou dámou za mikrofónom a druhou za bicími a ani ten ich moderný industriálny melodický metal sa nepočúva zle, ak máte chuť na voľno od od ultrablastov a výleviek.
Samozrejme v prípade, že by sa vám podarilo pretlačiť niekam k pódiu, čo nehrozilo. Koncert hlásil „vypredané“ a o siedmej si človek mohol blahoželať, že vymákol miesto, na ktorom sa dalo stáť oboma nohami. Niečo podobné som zažil, keď tu prvýkrát hrali THE EXPLOITED, vtedy sa podarilo ulepiť sa niekde k stĺpu pred distrami, sugerujúc si, že k baru ani inde sa vám aj tak nechce ísť. Tentokrát za zvukárske pulty, ruky nikam nedvíhať, aby ste prípadne niekomu lakťom nechtiac neodrazili kus hlavy alebo také niečo. Merkovať, aby vás nejaký veterán nezrazil vaňou, čo nesie pred sebou. Výhľad na pódium fajn, a to, že sa povyše vás do rytmov zvodne vlní fešná dáma tiež možno oceniť. Bolo na čo tancovať, spevák Joseph Michael Poole alias WEDNESDAY 13 so sebou nepriviedol (black)metalovú kapelu, ktorú by ste asi ako laici v oblasti skladania koncertných šnúr očakávali, ale šou aj hudba, ktorú s dvoma gitaristami, basákom a bubeníkom predviedol, zanechala pozitívny dojem.
Tento americký umelec spieval v horror/punk/metalovej bande MURDERDOLLS, kde účinkoval s už nebohým bubeníkom SLIPKNOT Joeym Jordisonom, ktorý tu hral na gitaru. Zanechali po sebe dva albumy a skladby z nich teraz Wednesday 13 hráva na koncertoch spolu s materiálom z iných jeho projektov (pozri playlist). Hudobne to podľa mňa bol v podstate rock’n’roll s vizuálne výraznou pódiovou štylizáciou s koreňmi u KISS a podobných priekopníkov rockovej výpravnosti, hodenou do horroru, gotiky a s nemalou dávkou humoru. V zásade oddychová „párty“ hudba, v ktorej si podávajú ruky ALICE COOPER, THE MISFITS, W.A.S.P., MÖTLEY CRÜE a podobne, horror rock a punk, hair aj nu- metal, tvrdý zvuk, energia, čím viac sa do toho opierali, tým viac ma bavili. (V playliste akosi nevidím skladbu „Good Day To Be A Bad Guy“, určite ju hrali, pretože som si pred koncertom niečo napočúval a aj zapamätal.) Pomedzi skladby veľa hláškovania, aj takého, za aké by sa ho doma spýtali „ústami, z ktorých vypúšťaš takéto slová, bozkávaš svoju matku?!“ Wednesday pripomenul, že je to posledný a preto výnimočný koncert šnúry, zaspomínal na Joeyho, hecoval publikum, ako sa vraví, „nešanoval mašinu“. Na pódiu sa pri ňom pozmietali aj dve genderovo i druhovo vyvážené roztlieskavačky, živo bolo. Aj veselo, keď si frontman pochvaľoval „fuck yeah, fuck yeah!“, zo zadných radov sa opakovane ozvalo osamelé, ale urputné „fuck you too!“, máme u nás lingvistov, veruže máme. V zásade sa hrali covery a v takejto nádielke bola Billyho „White Wedding“ príslovečným pozadím na nočnú nádobu. Veľkolepým finále bola hecovačka k „fakovaniu“ v skladbe „I Love To Say Fuck“, dalo by sa povedať, že koncert prizdobila roztomilosť malého dieťaťa, ktoré má veľkú radosť z toho, keď hovorí kadejaké mrzké slová a mu rodičia i iní dospelí mu vravia „nonono!“ Frontmanov tematický dáždnik bol takou veselou bodkou na záver, poistil, že koncert si budem pamätať.
WEDNESDAY 13 setlist:
The World According to Revenge (Murderdolls song), Chapel of Blood (Murderdolls cover), Death Valley Superstars (Murderdolls cover), 197666 (Frankenstein Drag Queens From Planet 13 cover), Slit My Wrist (Murderdolls cover), Love at First Fright (Frankenstein Drag Queens From Planet 13 cover), People Hate Me (Murderdolls cover), Die My Bride (Frankenstein Drag Queens From Planet 13 cover), Pieces of You (Murderdolls cover), Drug Me to Hell (Murderdolls cover), Nowhere (Murderdolls cover), White Wedding (Billy Idol cover), Dead in Hollywood (Murderdolls cover), I Love to Say Fuck (Frankenstein Drag Queens From Planet 13 cover)
CRADLE OF FILTH som prvýkrát zaregistroval na jednej z početných a pre rozvoj hudobného vkusu vnímavého mladého človeka v tých časoch zásadných výberoviek vydávaných Nuclear Blast. Bolo to pred tridsiatimi rokmi, o žezlo na extrémne metalovej scéne sa pokúšal naťahovať black metal, bola to hotová „revolúcia noci“ a mnohí sme si hovorili „no čo ja viem...“ Nie žeby nejaké kapely nevedeli zaujať už vtedy aj hudbou, ale bolo počuť, že v Anglicku to robia inak a akosi to baví viac. Pražský koncert COF v roku tuším 1997 v Belmonde bol mojím prvým stretnutím s novou generáciou čiernokovového žánru rovno z veľkého pódia, išlo o vcelku udalosť, z metra vyliezali prevažne vyziabnuté war- aj corpsepaintové postavy vyzbrojené okovanými kyjakmi, sekerami (takými tými bežnými na rúbanie dreva do pece, s prizváranými klincami), mačetami a všetko to museli nechať v predsieni. Nebolo zle zamlada, väčšinu z toho by som si lajsol ešte raz...
Ešte na nejakých koncertoch som Daniho a jeho svorku čiernych, potom už skôr gotických (po hudobnej stránke nie až tak) vlkov zažil, každopádne s COF to mám tak, že mapujem ich tvorbu tak po štvrtý album a novšiu diskografiu poznám zbežne, každú dlhohrajúcu novinku som si vypočul niekoľkokrát, niečo ma bavilo viac, niečo znelo ako povinná jazda pre vydavateľstvo a vyváranie už vyvareného vrecka s čiernym anglickým čajom. Kritická verejnosť vyjadrovala aj pochybnosti týkajúce sa kvality frontmanovho výkonu, nuž, asi som ho zažil vždy vtedy, keď svoj deň celkom mal. Rozhodne súhlasím s tým, že odkedy sú COF anglicko-brnianskym kolektívom s Marthusom za bicími a Ashokom ako jedným z gitaristov, chytila „kolíska“ druhý dych. Impozantný výkon na poslednom koncerte šnúry si zaslúži poklonu, aj keď nejde o nič iné než o to, čo sa od hudobníkov očakáva. Veľkosť svojho mena skrátka obhájili dôstojne, kto prišiel na temnú a vábivo skazenú gotickú drámu v blackmetalovom šate, ten ju dostal.
CRADLE OF FILTH si vytvorili vlastný štýl a aj po tridsiatich rokoch ho dokážu predviesť bez zakopnutia. Nesledovali sme žiadnu unavenú spoločnosť, ale šou skúsených muzikantov, z ktorých každý je pánom svojho nástroja a vďaka tomu ovláda obecenstvo a dostane ho vždy presne tam, kde ho chce mať. Dirigentom kapely i publika je malý veľký muž a démon, päťdesiatnik Dani Filth, ktorému to stále škrieka, jačí, reve, ryčí, deklamuje veľmi dobre. (Nedávno som sa vrátil k starším albumom a ten chlap tam niekedy má aj veľmi solídne, občas sympaticky bizarné deathmetalové hĺbky, nakoniec, COF začali ako nadšenci kovu smrti.) Navyše je to naživo miestami celkom slušný tanečník. A takisto gentleman, akurát bol ôsmy marec a tak prítomným i ostatným dámam zavinšoval výrazne vkusnejšie než nejaká potácajúca sa brunátna destilačná kolóna dekorovaná bradavicami. Pripomenul takisto, že ubehlo tridsať rokov odvtedy, čo Princíp zla stvoril Telo a pri skladbe z debutového albumu boli aj zimomriavky. Sú to COF a tak mu neraz zakontrovala aktuálna pre nich typická blondína za klávesmi presne tým chladným, aj chladne zlým a zároveň zvodným spevom, zvádzajúcim štýlom „nechoď za tým hlasom, zle dopadneš... chrrrk...tak ti treba, somár“. Set bol postavený z „hitov“, zo skladieb, ktoré som si pamätal, aj z takých, kedy som sa nechytal. Odozva publika pochopiteľne búrlivá, predstavenie malo atmosféru, slabé momenty som si nevšimol. V troch štvrtinách koncertu som sa radšej začal presúvať k vchodu, skúsenosti s tlačenicou po vypredanom koncerte človeka naučia. Záverečný blok po orchestrálnom úvode som si už pozrel zo schodov, teda bez nejakého extra zvuku, ale pobavil pohľad na „semafor“ (akoby nejakú magickú palicu), s ktorou sa Dani vytasil. Dobre, bolo, tak kultúrne, som rád, že tu bola už aj táto legenda.
CRADLE OF FILTH setlist:
The Fate of the World on Our Shoulders, Existential Terror, Saffron's Curse, She Is a Fire, The Principle of Evil Made Flesh, Crawling King Chaos, Nymphetamine (Fix), Dusk and Her Embrace, Necromantic Fantasies, Born in a Burial Gown
Creatures That Kissed In Cold Mirrors, A Bruise Upon The Silent Moon, The Promise of Fever, Cruelty Brought Thee Orchids, Her Ghost in the Fog, From the Cradle to Enslave, Blooding the Hounds of Hell
Foto: Marek Ivančák, famine.killjoy_photographer, metalmania-magazin.eu
