Príbeh zrodu fenoménu nórskeho blackmetalu bol opísaný, opakovaný, poprevracaný a vylúhovaný už tisíckrát. Bez toho, aby sme sa museli podrobne zaoberať doterajšími pokusmi zhruba platí, že čím väčšia snaha o bulvarizáciu a šokovanie „iného“ publika, tým horšie. Naopak, čím triezvejší bol pohľad tvorcov „zvonka“, ktorí, hoci nepopierali fascináciu, odmietali glorifikovať a nekriticky adorovať, tým lepšie. Neodškiepiteľným faktom však je, že či šlo o horších alebo lepších autorov, k esencii a duši fenoménu sa preniknúť úplne nepodarilo nikomu. Jeden príklad za všetky, ak už ste si urobili chuť vyčerpávajúcou opisnosťou knihy "Lords Of Chaos", zážitok vám nutne museli rozriediť pseudofilozofické blúznenia, hľadajúce okraj blackmetalovej témy ďaleko za jeho skutočnou polohou. Najnovší pokus, tentokrát filmový, je opäť pohľad viacmenej zvonka (dokonca až tak, že zo Spojených štátov), bohužiaľ však patrí medzi doteraz najhoršie. Je veľmi mätúci a katastrofálne netrefný.
Film tvorcov Aarona Aitesa a Audrey Ewellovej je vyprázdnené žmýkanie odfláknutej prípravy, ktorému sa nepodarilo ani to úplné minimum – zviezť sa na automatickej a instantnej charizme osobností a udalostí prvej polovice 90. rokov v Nórsku. Ťažiskom filmu sú rozhovory s Fenrizom z DARKTHRONE a Vargom Vikernesom (BURZUM), doplnené pár ďalšími hovoriacimi hlavami a nakoniec aj únikom k akémusi postmodernému „vizuálnemu umelcovi“ Bjarne Melgaardovi a jeho výstave inšpirovanej nórskym blackmetalom, ktorá sa bohužiaľ s dušou tejto kultovej hudby absolútne míňa (pripomína stret medzi gotickým gýčom a marilynmansonovským „špinou k umeniu“). Ktovie prečo, ak už tvorcom šlo o presah do rešpektovaného nemetalového umenia, neoslovili radšej takého Petra Besteho či dvojicu Trine a Kim. Medzi ostatné zhromaždené podklady použité vo filme patria spravodajské zábery horiacich kostolov, dobový audiovizuálny materiál, ktorého je plný youtube a to je zhruba tak všetko. Všetky najdôležitejšie udalosti spomínané hovoriace hlavy akurát tak vyrozprávajú, udalosti Euronymovej vraždy nám tu dokonca podáva výhradne jej páchateľ. Najfrustrujúcejšie toto šlendriánstvo pôsobí, keď sa divákovi rysuje dramaturgická bomba vo forme príbehu rozchodu (a vo vzduchu visiaceho návratu po rokoch) dvoch dávnych kamarátov Fenriza a Vikernesa, kedysi hudobných spriaznených duší, ktoré však následne rozdelila Vikernesova politika. Priamo pred očami tvorcov tu skáče potenciál mávajúci rukami a upozorňujúci na seba, aby ho vzápätí Aites s Ewellovou ignorovali a v strižni miesto toho radšej prilepili ďalšiu sekvenciu s duom z IMMORTAL, ktoré v tomto filme vystupuje bohvie prečo (pôsobenie v OLD FUNERAL dôvodom zjavne nie je) a z rozhovoru vychádza skôr ako dvojica mimoňských blbečkov, ktorí s tým všetkým majú mať akože niečo spoločné.
Ak sa filmu darí čosi nové a originálne, je to určite čerstvý a nepoznaný pohľad na Varga Vikernesa. Šťastie a náhoda zapríčinili, že ho tvorcovia vyspovedali práve v čase, keď sa takpovediac zmieril so svetom a až na pár antiglobalistických konšpiračných chimér a vlastnej košatej a autoheroizujúcej verzie Euronymousovej vraždy už v ničom nepripomína šialenca z minulosti. Dokonca, čuduj sa svete, vystupuje ako celkom fajn sympaťák so zmyslom pre humor a zainteresovaný divák sa tak môže chvíľu opájať jeho nespochybniteľnou charizmou takmer úplne bez výčitiek svedomia. Druhou a poslednou silnou stránkou filmu je skvele vybratý a zostavený soundtrack, od povinných blackmetalových kultoviek až po dokresľujúce zvukové stopy od novodobých ULVER, SUNN O))), či tématicky úplne nesúvisiacich BOARDS OF CANADA.
Film „Until The Light Takes Us“ si určite zaobstará množstvo nadšencov a zberateľov, čo je škoda vzhľadom na jeho podliezajúcu kvalitu. Ťažko povedať, či osloví príliš veľa „outsiderov“. Kvôli nezvládnutému spracovaniu a hodnovernosti pointy, ktorá pláva na vode alebo rovno absentuje, radšej opäť dúfajme, že nie (ako spomína Klypso, reakcie nemetalovej kritiky sú zatiaľ skôr negatívne). To, čo by si toto dielo zaslúžilo, je v skutočnosti iba pozornosť fanúšikov Fenriza alebo Vikernesa, ktorí radi obohatia svoju zbierku o celkom rozsiahle pôvodné rozhovory. Takto fatálne a zúfalo nevyužitý obrovský potenciál tu nebol už dlho. Bezkonkurenčný a neopakovateľný mrazivý príbeh utrpel obrovské straty, čo je určite paradox, keď si vezmete, koľko je naopak skvelých dokumentárnych filmov, ktoré dokážu aj úplne obyčajnú zápletku šikovnou formou povýšiť na umelecký zážitok. Čo sa však dá robiť, keď v zozname tvorcov filmu symptomaticky úplne absentuje funkcia scenáristu.
