BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Skupina NOMEN MORTIS vznikla v roku 1992 okolo charizmatického lídra Martina Lukáča, ktorý je dnes okrem pôsobenia v tejto brutálne deathmetalovej skupine známy aj ako hudobný žurnalista - ako externista spolupracuje i s našou redakciou. Ale vráťme sa do roku 1994, kedy sa po otrasoch v zostave kapela konečne ustálila a nahrala v košickom štúdiu Masmédia svoj prvý zverejniteľný materiál.
Ten pod názvom „Twilight Of Humanity“ vydali ako originálne MC na vlastné náklady. Cover je autorským dielom frontmana skupiny, rovnako ako v prípade všetkých nasledujúcich nosičov z ich bohatej diskografie. Ohlasy na nahrávku boli nadmieru priaznivé, a to nie len v bývalom Československu, ale i v bližšom i vzdialenejšom zahraničí. V priebehu jedného roka sa predalo cez 1200 kópií, ktoré zahŕňali aj reedíciu D.I.Y. originálok. Osem skladieb vrátane intra a outra sa pohybuje vo vodách rýchlejšieho brutálneho death metalu, ovplyvneného od grindu až po heavy metal. Spev ale nenechal nikoho na pochybách, kam nahrávka naozaj patrí. Martinovo hrdlo produkuje brutálny kanálny a huhňavý rev, ktorý svojou extrémnosťou búral všetky hranice na slovenskej metalovej scéne. Síce mu asi nebudete rozumieť, ale načo je booklet, nie? Zvláštnu kapitolu tvoria dlhočízne grafomanské texty, po ich prečítaní ale zistíte, že majú nie len hlavu a pätu, ale autor v nich zanechal posolstvá, ktoré nestratili ani dnes nič na aktuálnosti.
Samozrejme ani ten najextrémnejší vokál a najúžasnejšie texty by neboli nič platné, ak by za nimi pokrivkávala hudobná zložka. V tomto prípade je síce možné odsledovať istú muzikantskú nevyzretosť, ale na druhej strane, čo iného očakávať od ledva odrastených tínedžerov? Vzhľadom k veku muzikantov ide o nadpriemerné výkony. Hudobný štýl, ktorý NOMEN MORTIS drtili v roku 1994 a ktorý s istými obmenami drtia vlastne dodnes, nie je práve mojou šálkou kávy a nemôžem povedať, že by som ich tvorbu nejako zvlášť obľuboval. Čo ale povedať a uznať musím, je fakt, že NOMEN MORTIS so svojim „Súmrakom ľudskosti“ inšpirovali minimálne tú extrémnejšiu časť slovenskej scény.
Čoskoro po vydaní debutu sa NOMEN MORTIS rozpadá a následne Martin Lukáč dáva dokopy novú zostavu a taktiež drobnou kozmetickou úpravou mení názov zoskupenia. Jednoduchým vyradením medzery vytvorí z dvojslovného jednoslovný - NOMENMORTIS -, pod ktorým kapela „funguje“ dodnes.
V roku 1994 boli NOMENMORTIS tou najextrémnejšou kapelou na slovenskej scéne.
1. Sinister Blessing (intro)
2. With Fire Touch The Evil Inside Their Heads
3. Terminal Obliteration
4. Monastery On The Sorrow Hill
5. Submited To Hypocrisy
6. Forsaken They Rot
7. Enslaving Dream/Suicidal Addiction
8. Outro
Forget Acradia (2011)
Promo 2009 (2009)
Hail Nemesis (split s CRUENT) (2008)
Exterminating The Bastard Forces (2005)
The Day You' ll Lose Your Head (2002)
Misanthrone (MCD) (2002)
How I Learn To Bleed... For The Things I Wish To Fo (2000)
Twilight Of Humanity (demo) (1994)
Vydáno: 1994
Vydavatel: samovydanie
Stopáž: 31:18
Produkce: NOMENMORTIS
Studio: Masmédia
najextrémnejšia kapela u nás v tých rokoch.
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.