„Som zvyknutý strácať sympatie mojich fanúšikov,“ priznáva Justin K Broadrick v interview pre magazín Tiny Mix Tapes to, čo je beztak evidentné. Rovnako, ako sa v istej dobe nehodilo nesledovať všetko, čo (nie len) pod značkou JESU bývalý člen legendárnych GODFLESH vydal, tak sa časom – ako počet nahrávok stúpal a ich kvalita kolísala – zaradilo meno Broadrick k hudobníkom, ktorým (ako Andersenovmu rozprávkovému cisárovi) nemá z úcty kto povedať, že sa minimálne z času na čas producírujú nahí.

Lenže ono sa zdá, že viac než o kŕmenie hladných fanúšikov zriedenou kašou išlo o tvorivé hľadanie seba samého. Značka JESU v dobe po „Conqueror“ načala a dovŕšila prerod na oficiálny „one-man“ band, ktorému Broadrick sám zastrešuje aj vydavateľské aktivity. Album šuflíkových skladieb „Pale Sketches“, nepríliš vydarené EP pre Hydrahead „Lifeline“ a štvorica ďalších neradových nahrávok a splitov porozhadzovaných naokolo je korunovaná „Infinity“ – na ploche päťdesiatich minút sa rozprestierajúcou jedinou skladbou.

Repetitívny začiatok s jemnou melodickou figúrou, za ktorou sa skrýva zhlasňujúca sa ruchová slučka, je nasledovaný zlomom po takmer troch minútach; ten prináša syntetický tep bicieho automatu, zámerne maximálne odľudšteného, doplneného typicky zvonivou, minimalistickou gitarovou linkou a Broadrickovým spevom.

Po ôsmich minútach sa hudba zlieva do homogénnejšieho prúdu pripomínajúceho vynikajúce, prelomové EP „Silver“, aby sa hneď o pár minút stočila späť smerom k surovému, naboostrovaného zvuku raných nahrávok JESU. Záverečnú štvrťhodinu ukončuje Broadrick hardcorovými výkrikmi, vzdialenými od zasneného spevu-nespevu, ktorý sa stal jedným z poznávacích znamení JESU. Po dvadsiatich piatich, neočakávanie rafinovaných a pestrých minútach prichádza fade-out a prechod do druhej polovice albumu.

Na nej sa Broadrick okrem ostatných nástrojov ujíma živých bicích, prinášajúc zmenu soundu a zaujímavý kontrast so strojovo neúprosnou rytmikou prvej časti nahrávky. Zvukovo čistý úvod sa nesie vo „westernovom“ štýle súčasných EARTH a pokračuje spôsobom, opäť nesúcim všetky znaky JESU – s rozdielom, že na ploche desiatok minút má Broadrick viac času motívy načrtnúť, rozvinúť, rozpracovať a (konečne!) zakončiť a zaradiť do celistvého prúdu hudby, ktorý poslucháča vtiahne a nepustí. Odklon od piesňovej formy „Silver“, „Conqueror“ a nasledujúcich nahrávok je evidentný, ale, akokoľvek možno dočasný, k prospechu veci.

Ani „Infinity“, zakončený desaťminútovým uspávankovým finále v podaní loopov nezefektovanej, cinkavej gitary len občas podporenej vlnou hrmivého riffu, síce nie je radový album, ale po dvoch rokoch tápania má k nemu najbližšie. Rovnako ako brutálny debut hlukového superprojektu GREYMACHINE patrí k tomu zapamätateľnejšiemu, pod čo sa Broadrick v svojej post-godfleshovskej kariére podpísal. Ak vám menu JESU medzičasom vypadlo z hudobnej mapy, nastal čas na malé kartografické úpravy.