Súčasný doom metal je celkom zaslúžene považovaný za jeden z najkonzervatívnejších hudobných žánrov vôbec. Samozrejme, nájdu sa interpreti, ktorí do jeho osnov jemne zapracúvajú aj rôzne iné, len málo typické prvky, prípadne experimentujú s už zabehnutými hudobnými postupmi. Väčšinou sa tak ale deje práve v súlade s tradíciou a pevne stanovenými mantinelmi jednotlivých subžánrov. Za výnimku možno považovať napríklad ESOTERIC, pre ktorých by sa len ťažko hľadala ideálne priliehajúca škatuľka, ale aj nenápadných, no o to viac fascinujúcich Fínov DOLORIAN.

Tu sa však akákoľvek ďalšia podobnosť oboch menovaných zoskupení končí. Počínajúc prístupom k tvorbe hudby a končiach jeho vyjadrením, razia oba spolky svoju vlastnú cestu. A kým ESOTERIC objavili svoju charakteristickú tvár už na jej počiatku, rodáci z krajiny tisícich jazier pri jej hľadaní zásadne kľučkujú. Každý z ich plnohodnotných albumov je preto iný, no zároveň doslova a do písmena výborný.

DOLORIAN vychádzali v začiatkoch najmä z black metalu. Ich debutový album „When All The Laughter Has Gone“ (mimochodom, pôvodne pomenovaný ako „When All The Laughter Has Decayed“, jeho názov bol vďaka svojvôli vydavateľstva zmenený) je miestami veľmi podobný niektorým neskorším prácam samovrahov FORGOTTEN TOMB. Fíni však nikdy nekládli priveľký dôraz na depresívne nálady, miesto toho sa na nasledujúcej, eponymnej nahrávke zbavili akýchkoľvek black-doomových – a vôbec výraznejších metalových – vplyvov. Najdôležitejšou sa stala spirituálna stránka hudby.

Obdobie vzniku „Dolorian“ je zároveň približným počiatkom prác Haapapura a Kukkohoviho na nespočte rituálno-ambientných projektov, ktorým sa obaja predstavitelia DOLORIAN dodnes aktívne venujú. Na ich druhej radovej nahrávke je to nesmierne cítiť. Odddaní zverenci Wounded Love Records (divízie Avantgarde Music) vypustili zo svojej hudby blackmetalový škrekot, nahradili ho šepotom a sústredili sa na jemné, kryštalicky čisté gitarové línie. Výsledkom bol čudesný kríženec ambientnej a „metalovej“ hudby s unikátnou, tak povediac hmlistou atmosférou. Druhý základný kameň pre tretí a doteraz najlepší album DOLORIAN – „Voidwards“.

Samotní autori „Voidwards“ sa vyhýbajú jeho akejkoľvek bližšej charakteristike. Odôvodňujú to jej nespravodlivosťou v pomere k piatim až šiestim rokom prác, ktoré tejto nahrávke venovali, ale aj tým, že pochopenie spirituálnej stránky ich spoločného diela závisí predovšetkým od poslucháčovej fantázie. A práve k jej rozvíjaniu poskytujú Haapapuro s Kukkohovim klasicky pestrú škálu podnetov – od nejednoznačných a zvláštnych textov až po mysterióznu vizuálnu stránku albumu.

Ak bol debut „When All The Laughter Has Gone“ prevažne black-doomovým počinom a jeho nasledovník „Dolorian“ sa vyznačoval éterickou, ambientom ovplyvnenou atmosférou, „Voidwards“ umne kombinuje oba tieto smery. Slúži mu k tomu najmä výborná gradácia a cit pre moment. Všetký vypäté pasáže sú na nahrávke rozložené rovnomerne, no predovšetkým úplne prirodzene. Adrenalín dvíhajúca, štvrtá skladba „Ivory Artery“ a vynikajúci záver v podobe „Raja Naga – Rising“ krásne vyvažujú inak prevažne chladný celok. „Voidwards“ tak ako album svojim spôsobom dýcha, dokáže upokojiť i vyrušiť v tú správnu chvíľu. DOLORIAN vďaka nemu vyvoláva hudobné zážitky, ako len máločo v jemu príbuznom žánri, ale aj mimo neho.