Dvadsaťjedna skladieb o Márii Antoinette z pera dua strelených Američanov, vydávajúcich na Relapse? Ajajaj. Málokedy strkám CD do prehrávača s tak neistou predstavou o tom, čo sa na mňa z reproduktorov vysype: a úvodné piesne na žiadne otázniky odpoveď nedávajú. (Indie)rockujúca „Blackpowder“ by sa nestratila na MTV, hardcorová dvojka „Thermidor“ pre zmenu ukľudní puristov, ktorí by sa začali čudovať, na čo to Relapse umiestnili svoje logo. Aspoň na chvíľu.
Charizmatická Amber Valentine a jej mierne spustnutý priateľ Edgar Livenwood pochádzajú zo severoamerických Athens – presne toho mesta, ktoré hudobnému priemyslu dalo THE B-52’s a R.E.M. Niet divu, že produkcia JUCIFER v sebe obsahuje čosi zo snáď každého hudobného prúdu, ktorý sa aspoň ako-tak dá vtesnať do škatuľky s nápisom rock. Úvodné dve skladby už spomenuté boli, nasledujúca „To Earth“ je ukľudňujúca popina, štvrtá položka tracklistu upúta rozostreným sludgeovým spodkom, z ktorého trčí Amberin hlas (mimochodom – ak v kontexte JUCIFER začujete niečo o noise-rocku alebo sludge, berte to s tak veľkou rezervou, ako dokážete). Explózia kapiel vedených energickými slečnami sa nevyhla ani extrémnejším žánrom a ženský element je tým kľúčovým aj na „L’Autrichienne“. JUCIFER v sebe majú všeličo z najrôznejších „babských“ počinov, od PJ HARVEY, ktorú Amber (aj prácou s hlasom) pripomenie v kľudnejších pasážach, cez THE DRESDEN DOLLS (postavených na rovnakom modeli s dámou za mikrofónom a jej drahým za bicími) až po MADE OUT OF BABIES či STOLEN BABIES, s ktorými ich spája príslušnosť k súčasným tvrdým žánrom, vstrekujúcich do rozhorúčeného motora ostrý metal a výbušný hardcore – rovným dielom a neváhajúc výslednú zmes okysličiť spôsobom, ktorý by nie až tak dávno nebol úplne predstaviteľný. V akustickej „Fleur de lis“ sa JUCIFER pustia až nebezpečne blízko k folku, udusenému hneď prvým, ťažkým riffom nasledujúcej inštrumentálky „Procession a la guillotine“.
Striedanie absolútnych kontrastov je hlavnou devízou vyše sedemdesiat minút trvajúceho albumu, i jeho zásadným problémom. Postaviť modernú dosku na stručnom sumáre života Márie Antoinetty môže vyzerať ako zaujímavý koncept, no po hudobnej stránke sa nedá nájsť veľa styčných bodov s érou na konci osemnásteho storočia. Čosi naznačí neohrabaná francúzština, ktorou si Amber sem-tam pomáha, no inak sa bez študovania poznámok v booklete nedá odhaliť, čo sa to vlastne má diať – každá pieseň má vlastný textový motív rámcovaný francúzskou revolúciou, no nie vždy sa ho podarí dotiahnuť do po všetkých stránkach zmysluplnej podoby.
Výnimkou je titulná vec, nežná, no úplne rezignovaná, rovnako ako listy hlavnej hrdinky písané najbližším pred jej popravou. Vrchol však prichádza v „Noyade“, chladnej a dusivej, pomalej skladbe o krutom šialenstve vlády teroru, ku ktorej sa od hesla „Liberté, fraternité, egalité“ Francúzi za pár rokov od pádu Bastily prepracovali.
„L’Autrichienne“ je ambiciózny album, ktorý nenaplnil svoj potenciál po samý vrch. I tak sa jedná o nepríliš opočúvanú, eklektickú a energickú zmes, ktorej dominuje variabilný hlas Amber Valentine. Ideálny tip pre priaznivcov ktorejkoľvek zo skupín uvedených vyššie v texte.
