Keď pred štyrmi rokmi „Prekliatie Čiernej Perly“ naštartovalo obrovský úspech pirátskej (zatiaľ) trilógie, išlo o prekvapenie. Vyšinutý Jack Sparrow v podaní snáď všetkými fajtami filmových divákov milovaného Johnnyho Deppa, Will Turner s tvárou s bremenom Legolasa zápasiaceho Orlanda Blooma a toporne sladučká bábika Keira Knightley pritiahli do kina úplne každého. Zmes najrozmanitejších prísad – od historizujúcej romantiky cez odkazy na dnešok, od magického svetu fantasy až po akciu a grotesku – zabrala a v duchu hollywoodskeho pravidla „ak niečo fungovalo raz, zafunguje aj druhýkrát“ zasiala na ďalšie dva diely.
„Na konci sveta“ pokračuje v podstate tam, kde „Truhlica mŕtveho muža“ skončila. Tvorcovia filmu nerátajú s možnosťou, že by dvojku niekto nevidel – pre zábudlivých divákov bude začiatok filmu bojom o zorientovanie sa. Kontinuita medzi prostredným a predbežne záverečným dielom trilógie je však badateľná nielen na dejovej úrovni: „Na konci sveta“ trpí všetkými neduhmi, ktoré boli vyčítané už jej predchodcovi, dokonca ich „dokáže“ prekonať.
Tretí diel Pirátov Karibiku totiž nie je ničím viac, než zbierkou gagov, ktoré sú zasadené do tak chabého pokusu o dej, že už v tretine vražedné tri hodiny trvajúceho filmu je najlepšie rezignovať na jeho sledovanie. Problém nie je v absencii dejovej línie, ale v tom, že celá – respektíve celý chuchvalec prepletených dejových nitiek – je klbkom viac či menej jasne načrtnutých, no takmer vždy nedotiahnutých pramienkov. Kým v prvých dvoch častiach bol jedinou konštantou nepredvídateľnosti Jack Sparrow, dnes sa nedá spoľahnút na nikoho. Postavy sa chovajú chaoticky a sú natoľko plytko vykreslené, že sa o nejakej konzistentnosti nedá hovoriť. „Na konci sveta“ sa stretneme s takmer všetkými postavami z celej trilógie – hlavnými i vedľajšími – ale ani po kataklyzmickom finále vlastne nie je jasné, kto slúžil akému cieľu, s výnimkou leitmotívov prelínajúcich sa všetkými troma filmami, akými sú láska Willa a Elizabeth, či zavŕšená cesta k sebaidentifikácii Williama, ktorý sa konečne stane dôstojným držiteľom pirátskeho mena Turner.
No všetko z uvedeného by sa dalo prepáčiť, keby „Na konci sveta“ nezlyhávalo v tom, čo doteraz „Pirátom“ dodávalo punc sviežosti. Komika tretieho dielu je často kŕčová a redukovaná do scénok, ktoré len málokedy plnia iný účel, než akým je zabavenie za každú cenu (výnimiek, akými sú Keith Richards v role kapitána Teagua či Sparrowove halucinácie, odkazujúce snáď až na Deppov nekonečný trip v „Strach a hnus v Las Vegas“, nie je veľa). Navyše „Na konci sveta“ neprichádza so žiadnym skutočne šokujúcim doplnením vizuálnej stránky, akým bol trebárs Bludný Holanďan a jeho „chápadielkovitá“ posádka v „Truhlici mŕtveho muža“. Stále sa je na čo pozerať, ale pocit, že sa dívam len na akýsi dlhočizný klip plný déjà vu, ma neopustil celý film.
Tohtoroční „Piráti“ sú zrejme zo všetkého najviac pokusom zarobiť na čírej zotrvačnosti. Gore Verbinski a producentský tím stavili na všetky mysliteľné istoty, ktoré preukázateľne zaberali doteraz a výsledkom je (sotva) priemerný zážitok zacielený na zrejme až príliš priemerného diváka. „Na konci sveta“ je samozrejme remeselne dokonalým defilé možností súčasnej techniky (umocneným Zimmerovou hudbou), no chýba mu to srdce, ktoré ešte pred rokom silno bilo. Ostáva len dúfať , že s prebodnutie filmového pirátskeho srdca symbolicky ukončí celú sériu a že reči o „štvorke“ sú len plané. Opozeral sa totiž aj sám Jack Sparrow a navyše – povedané voľným prepisom slov kapitána Barbossu: „Najťažšie nie je byť schopný žiť večne, ale vydržať to sám so sebou“.
