Nikdy nezabudnem na den ked som tento album stiahol na intraku este len v promo verzii kde kazda skladba okrem BACK FOR MY LIFE zacinala postupnym zvysovanim a koncila postupnym znizovanim hlasitosti asi tak v jej polovici. Takto som si to vypocul len raz a po nejakych dvoch dnoch som to zohnal cele. Uz promo verzia na mna zaposobila hlavne vybornym zvukom a hrou bicich, ktora sa u Uliho javila ako nezamenitelna a originalna. Album posobil progresivnejsie ako jeho predchodca comu dopomohli pestrejsie klavesy a uz spominana Uliho hra na bicie. CRIMSON RIDER, takmer identicka so Spirit Never Die, len menej temna po instrumentalnej stranke. Zaciatok ako sa patri, start lietadla, rychla skladba, pozitivne naladeny text. BACK FOR MY LIFE tempo album uplne spomali uz na zaciatku ale nie je to na skodu veci. Skladba ma chytlavy refren ktory si zapamatate aj keby ste mali modru knizku na pamat. Pravom jednoznacny kandidat na singel. Po tychto dvoch skladbach ma clovek pocit ze kapela sa na svojom druhom albume nepusta do nicoho noveho a jedinu zmenu vidite ibe v naslapanom zvuku, ale potom to pride. Pozitivne naladena skladba WOUNDS, ktora sa cely cas nesie v stredne rychlom tempe zanechava vo vasej hlave ozvenu Jornovho hlasu vzdy ked ukonci refren vetou ´...turn the hour glass again´. Uli sa pohrava so slapakmi tak, ze jeho rytmus musite napodobnovat vlastnymi nohami vzdy ked tuto skladbu pocujete. I´M NOT AFRAID znovu spomali tempo albumu klavesovym introm, ale po prvej tretine skladby sa vsetko znova rozbieha a vy si spievate dalsi nezamenitelny refren ktory znie z Jornovho hrdla tak ako keby v nom mal naozaj zlato. Milujem text skladby HEADBANGER´S BALLROOM, ale este viac gitarove sola v tejto skladbe. Zit nocny zivot s predstavitelkou krajsej polovicky ludstva pri takejto hudbe bol vzdy moj sen. Balada AFTER THIS WAR ktora na albume nemoze chybat pojednava o dvoch ludoch opacneho pohlavia podobne ako v BACK FOR MY LIFE a zanechava dojem navaznosti medzi tymito dvomi skladbami. Nasleduje zalezitost, ktoru som spolu s DARK FROM THE DYING dokazal stravit az po piatom vypocuti. S odstupom casu sa k nim stale vraciam so zvlastnou pozornostou pri ich pocuvani. Keby som mal vybrat skladbu ktora sa najlepsie hodi na rychlu jazdu do auta, bola by to FALLING SPARROW. V nej sa odohrava vsetko, co ja osobne od kapely Masterplan ocakavam. Stredne rychle tempo – prva sloha – refren – druha sloha – refren – melodicke sola striedajuce sa s prechodmi na bicich – refren a to vsetko v case kratsom ako 5 minut. BLACK IN THE BURN na zaciatku nebola tak celkom moja sialka nealkohlocikeho piva, nakolko som sa obaval ze prilis dlha skladba v podani Masterplan moze miestami posobit nudne ale nastastie som sa obaval zbytocne. Melodie a tempo sa casto menia, sola nie su prilis dlhe, skladba vobec neposobi nudnym dojmom. Zaverecna TREASURE WORLD len potvrdzuje originalitu celeho albumu. Akusticka gitara ktora sprevadza Jornov hlas, ktory v druhej slohe vyvrcholi v jeho charakteristicky vykrik bola pre mna tou najprijemnejsou zmenou.
Ja osobne zaradujem tento album ani tak nie medzi neprekonatelne, ale skor medzi nenapodobitelne. Medzi albumy akymi su napriklad ´Noose´ od SENTENCED, ´Reason´ od SHAAMAN, ´Seven Seals´ od PRIMAL FEAR alebo ´Grand Illusion´ od NOCTURNAL RITES.
9/10