Príbeh nemeckých DEFEATED SANITY je aj príbehom o tom, ako sa zo spočiatku skôr nevýraznej, provinčnej deathmetalovej záležitosti môže časom, vyplneným tvrdou prácou na všetkých poliach – cvičenie, skladanie, nahrávanie, vydávanie, koncertovanie – stať jeden z pilierov nielen európskeho brutálneho death metalu. Navyše v jeho tak do extrému dotiahnutej, nemilosrdnej, ako aj sofistikovanej, technicky prepracovanej podobe.
Od štvrtého albumu „Passages Into Deformity“, na ktorom skupina svoj štýl vybrúsila prakticky do dokonalosti a komplexnosť jej hudby spolu s bubeníckym majstrovstvom Lilleho Grubera ju napevno „zabetónovala“ v prvej lige, uplynuli tri roky, počas ktorých sa DS museli popasovať napríklad aj s tým, že od istého času nemajú stáleho vokalistu. Konstantin Lühring účinkuje ako hosť a tiež len vtedy, keď má čas. Stalo sa už aj to, že Nemci svoj BDM naživo predniesli len v inštrumentálnej podobe. Odozvy na to boli našťastie zhruba o tom, že na tejto úrovni hrania sa to raz za čas dá odpustiť, užiť si kvalitu možno aj bez vokálu.
DEFEATED SANITY sa ale rozhodne neplánujú vrhnúť týmto smerom, bez ohľadu na to, že odvážnym nápadom sú celkom otvorení, texty a hrdlo na ich sprostredkovanie zo zoznamu neškrtajú. Skôr si v tejto situácii na aktuálnej novinke dovolili experiment, kvôli ktorému sa rozhodli využiť hneď dvoch vokalistov a tak si spevácke party na „Disposal Of The Dead/Dharmata“ Lühring podelil s Američanom Maxom Phelpsom. Nová dlhohrajúca nahrávka DS je totiž vlastne splitkom, na ktorom kapela najprv predvedie svoj BDM ksicht, aby sa následne pochválila poctou klasickému technickému a progresívnemu death metalu.
Prvá časť, „Disposal Of The Dead“ pozostáva aj s introm zo šiestich kompozícií a obalom ju vybavil legendárny Wes Benscoter – jeho ikonické veci pre MORTICIAN a zvlášť hororovo ponurý námet pre „There Was Blood Everywhere“ od EMBALMER by z pamäti mali vyskakovať automaticky. Keďže textovo sú tu DS v ortodoxne rozkladnom mŕtvolno-pohrebno-rituálnom gore (inšpirovanom aj východnými, napr. tibetskými pohrebnými praktikami, rituálom sátí a podobne), trefnejšieho umelca by asi ani nenašli. Hudobne by som väčšinou mohol opakovať to, čo už odznelo k predošlému albumu, takže len stručne – vynikajúci technický naklepaný brutal death s talentovaným a kreatívnym bubeníkom, hutnými drviacimi gitarami a vokálom v troch brutálnych hĺbkových polohách plus krákaním v pozadí. Zvuk mierne zastretý, ale výbušný, staroškolsky prirodzený, toto podanie je pre DEFEATED SANITY dokonalé.
Druhá polovica nahrávky s obalom od Kahoriho Takedu je textovo posunom kdesi do vyšších duchovných sfér, vidím to na značne budhizmom zafarbený pohľad na veci ako existencia, osvietenie a podobne, nikdy som sa o to nezaujímal viac ako okrajovo, komu nestačí stručný opis, môže si o týchto duchovných cestách mimo vlastné telo a podobne prečítať sám. Hudobne je to kdesi celkom inde, žiadny BDM, ale technický progresívny death od ľudí, ktorí sa rozhodli urobiť intro a štyri skladby veľmi iného kovu smrti. Na naspievanie si pozvali Maxa Phelpsa a náhoda to nebude. Ak ste ho naposledy zažili nadeľovať Smrť všetkým, bude vám jeho výraz veľmi povedomý. „Dharmata“ sa hudobne obracia k DEATH v druhej, technicky a progresívne zameranej etape existencie smrteľného kultu.
DEFEATED SANITY tu s hlbokým úklonom uctievajú „Individual Thought Patterns“, „Symbolic“ a aj „The Sound Of Perseverance“. V kompozíciách s rozsahom od 5:14 do 8:40 čarujú filigránsky vypracované gitarové linky, sprevádzané mimoriadne nápaditou a košatou hrou basgitary a bicími, v ktorých Lille púšťa chuť na „jazzovanie“ a progresivitu z reťaze ešte o kusisko viac než v BDM skladbách. Je tu mnoho melódií, nálad, ale aj agresivity, a na poslucháča často vyskočia až také experimenty, pred akými by možno zaváhal nielen Chuck, ale aj CYNIC v časoch, keď predsa len ešte niečo s dychom smrti mali. DS tu naozaj hrajú technický, progresívny a zároveň klasický 90-kový death, ktorý však prináša nejeden doteraz nepočutý moment. Max má ako vokalista k Chuckovi bližšie než väčšina iných uctievačov DEATH, a keď tieto skladby vnímam ako celok, osobne tam počujem aj momenty pripomínajúce ATROCITY v časoch, kedy vedeli na technodeathovej scéne prehovoriť naozaj k veci, obzvlášť na „Todessehnsucht“.
