Klenot v diskografii SLAYER. Poklad medzi koncertnými, nielen metalovými nahrávkami. Album „Decade Of Aggression“ oslavuje o pár týždňov dvadsiate výročie svojho vydania a stále znie čertovsky dobre. Živo, zdravo, dynamicky, vskutku agresívne.
Dva disky, nahrávky z troch koncertov, jedno z najdôležitejších mien metalovej histórie vo svojich umelecky, kreatívne a zrejme aj komerčne najsilnejších časoch. Pre old school fanúšikov SLAYER sa práve týmto živákom končí najzaujímavejšia éra kapely. Zázračná trojica štúdiových albumov „Reign In Blood“ – „South Of Heaven“ – „Seasons In The Abyss“ dostala krvavú čerešničku na riadne mäsitú tortu.
Nazvať prvú polovicu albumu reprezentatívnou by bolo bohapustým zľahčovaním skutkového stavu veci. Veď sa tu pyšne predvádzajú zlaté tehly vytiahnuté priamo zo základov katedrály metalového umenia. Pri prechodoch medzi skladbami ako “South Of Heaven” a “Raining Blood”, “Dead Skin Mask” a “Seasons In The Abyss” či “Mandatory Suicide” a “Angel Of Death” dosahuje poslucháčska rozkoš dlhoročného fanúšika SLAYER obludné rozmery. Potešia dobové perličky – tradične úsporne konferujúci Tom Araya venuje práve “Mandatory Suicide” americkým vojakom z vojny v Perzskom zálive takým spôsobom, až z toho mrazí.
Hoci sú skladby z druhého disku nahrávané na dvoch rôznych miestach (v londýnskom Wembley hrali SLAYER iba pár dní po vydaní „Seasons In The Abyss“), tím štúdiových majstrov okolo Ricka Rubina dokázal parádnym spôsobom docieliť zvukovú ucelenosť celého diela. Rovnako ako kultový živák-neživák „Live Undead“ aj „Decade Of Aggression“ dokonale zachytáva vtedajší status kapely. Z klubovej atrakcie sa stala ťahákom pre štadióny a veľké športové haly.
Budem sa mierne opakovať, použil som to už v inej recenzii staršej nahrávky kalifornských vrahúňov, ale platí to v plnej miere aj v tomto prípade – ak nepoznáte „Decade Of Aggression“ od SLAYER, viete o metale veľké... nič.
