Stručnú genézu slamming brutal death metalu sme tu mali pri recenzii predošlého albumu texaského krvavého kultu (http://www.metalopolis.net/Articles/6741/DEVOURMENT-Conceived-In-Sewage/ ), tak si len pripomeňme, že práve DEVOURMENT jeho rozmach naštartovali svojím demom „Impaled“ z roku 1997. V júli 1999 vyšiel u United Guttural debutový album, dodnes považovaný za dokonalé dielo žánru. Právom, bolo tam všetko, čo slamming BDM definuje, hlavne záľuba v barbarskej, nihilistickej krutosti a krvavosti, ktorá popri občasnom zdesení či znechutení stanovila „normy“, u nasledovníkov neraz prechádzajúce do samoúčelných klišé.
Zástupy nových kapiel sa slammingu chytili tak, že sa mnohým z nich z neho akosi začal vytrácať death metal a aj táto absurdná situácia sa postarala o to, že album „Conceived In Sewage“ z roku 2013 dostal odo mňa bodové maximum. Odvaha zakladateľov žánru prísť s ideou „menej slamu“, ale zachovať si esenciálnu brutalitu sa vyplatila, je to dodnes majstrovské dielo kombinujúce „mäsiarsky“ prístup k hraniu s kompozičnou šikovnosťou a variabilitou po riffovej i vokálnej stránke. Skrátka americký brutal death najťažšej tonáže, ktorý „odzemkom“ vlastne len „prizdoboval“.
Nie každému nový prístup sadol, popri nadšených recenziách chváliacich presne tento posun sa našli i tie, ktoré aktuálnu tvorbu DEVOURMENT hádzali do priemeru až podpriemeru a prípadne ju vinili z nedostatku originality. Vcelku paradox, keďže tu bol jasný a podľa mňa aj zvládnutý zámer znieť inak než stovky nových bánd, hrajúcich z troch štvrtín to isté, navyše neraz často príliš „minimalisticky“. „Conceived...“ má naozaj ďaleko k „deathmetalistom“ hrajúcim v päťminútovej skladbe tri a pol minúty „hojdačky“, nad ktorými dosť plocho vŕzga niekoľko akordov a celé je to zabalené do typizovaného výjavu z ľudskej mäsiarne s dominujúcim ženským sortimentom. A od nejakého absurdného zábavného „slamovania“ mal ešte ďalej.
Tak či onak, ak niekoho Texasania touto nahrávkou rozosmutnili, od 16. augusta môže byť zase veselý, „svojich“ DEVOURMENT má po šiestich rokoch späť. Opäť v pozmenenej zostave, dá sa povedať, že členovia a exčlenovia sa tu točia ako apoštoli na orloji, ale na poste vokalistu je znovu Ruben Rosas (minule gitary), Chris Andrews gitary hrá teraz a pomáha s vokálmi, aktuálny bubeník Brad Fincher stál pri začiatkoch skupiny a basák Dave Spencer má s „devourmentálnym“ death metalom skúsenosti tak trochu okľukou, pôsobil s Bradom v aktuálne vo vzduchoprázdne visiacom príbehu s názvom MESHIHA. Táto partia mala na prípravu novinky hádam aj päť rokov a tak prekvapila mimoriadne štedrou nádielkou. 47 minút plus drobné, toto je, ak nerátam kompilačný kus „1.3.8.“, zďaleka najdlhším albumom dallaskej legendy.
Desať skladieb je ukážkou majstrovského texaského brutal death metalu. Návrat k slammingu tu rozhodne počuť, ale dedičstvom predošlého albumu je to, že na ňom DEVOURMENT rozhodne nestavajú ako na základe tvorby. V tej kladú silný dôraz na variabilnosť, vypracovanosť a zároveň na temnú, zlovestnú naklepanú divokosť zahalenú do bagrujúcich riffov s náznakmi harmónií a do slamových i sekaných pasáží nahádžu toľko tónov, ktoré by nejednej partii vystačili na celý album. Hutnosť, drvivosť a ťažký zvuk, v ktorom aj gitarové zakvílenia znejú podladene na blato – áno, tu sa dá pochopiť opodstatnenie ôsmich strún –, to „Obscene Majesty“ charakterizuje najlepšie. „Zločin na kráse metalu“ spáchaný rukami čertovsky dobrých hudobníkov so zmyslom pre ukrutnosť.
Hádam pri každej skladbe počuť, že zakladatelia opakovane vyučujú nasledovníkov, pri každom ďalšom vypočutí album neprestáva prekvapovať tým, aký až dobrý je. To, čo neraz možno súčasnému slamu či BDM ako takému vyčítať, je tu odkopnuté do kúta. Žiadne bicie so zvukom šijacieho stroja, tenké gitary a podobné nešváry, tento album je mimoriadne masívny a ešte ho umocňujú vokály. Ruben je skrátka unikát farbou aj frázovaním. Navyše som si prebehol aj texty a konštatujem, že sú fakt solídne napísané. Nič z toho by ste nechceli vidieť ani zažiť, ale nie sú to len také nejaké krváky bez pointy. Nakoniec, obal samotný pôsobí na pomery žánru až kultivovane a „dospelo“, to sú ale paradoxy. Tento mix stávky na vlastnú klasiku a vývoja sa mi nechce bodovať, ale menej než predošlému albumu by som mu dať nevedel.
