S recenziou "Arcturian" som si dal temer obdobne načas ako ARCTURUS s dlho očakávanou novinkou. Kultoví Nóri prichádzajú so svojím intergalaktickým cirkusom medzi nás už po piatykrát, vzbudzujúc (ako vždy) nemalé očakávania. Sám som tiež dúfal v nápravu reputácie kapely po nie celkom vydarenom "Sideshow Symphonies", ktorý mal nevyváženú produkcie a ďalšie problémy, kvôli ktorým mi veľmi neprirástol k srdcu. 

Už vlajková loď v podobe skôr prezentovanej "The Arcturian Sign" demonštrovala solídny prísľub, že k náprave krívd minulých by predsa len mohlo dôjsť. Samozrejme, treba pritom zabudnúť na časy blackmetalovej avantgardy a pionierstva, tento potenciál je, zdá sa, už dávno vyčerpaný. ARCTURUS sa v súčasnej polohe snažia prezentovať svojským štýlom načrtnutým ešte v roku 2005 bez ambícií zbúrať žáner, v ktorom sa pohybujú. To im rozhodne nemám za zlé. 

Ak mám aktuálny počin konfrontovať so "Sideshow Symphonies", došlo k slušným posunom. Z albumu ako celku je cítiť ďaleko väčšiu tvorivú slobodu, ktorá je vcelku rovnomerne rozdelená medzi jednotlivých protagonistov. To znamená, že nikto z členov vesmírneho ansámblu nemá problém poriadne pritlačiť na tú svoju pílku a vo veľkej miere na nahrávke realizovať svoje umelecké predstavy. To ju činí veľmi pestrou, aj keď od minulosti sa celkom neodlepila a sem-tam započujeme známe postupy.

Helhammer tak prináša, pre ARCTURUS atypicky, množstvo ultrarýchlych klepačiek, krolomných prechodov a ešte rýchlejších dvojkopov ("Angst" a "Bane" potvrdia). Rovnako sa stretneme s uletenou hopsavou elektronikou vo "Warp", ktorá pripomenie skvelé momenty priekopníkov tanečného elektro black metalu - KOVENANT. Okrem toho na albume nájdeme množstvo ekvilibristických sól ako aj virtuóznu hru na klavír prekladanou hromadou elektroniky i symfoniky, ktoré sú pre tvorbu kapely charakteristické. Ak to mám hodnotiť ako celok, máme tu zrejme najtvrdší album Nórov, ktorý si nič nezadá s debutom "Aspera Hiems Symphonia" vrátane užitia drsných blackmetalových vokálov.

Vokál ICS Vortexa je samostatnou kapitolou a miestami vás veru vyťahá poriadne za uši. K ARCTURUS síce tak nejak patrí a tam, kde sa drží pri zemi, je to fajn, ale niektoré momenty naozaj nemôžu byť myslené vážne, respektíve sa za nimi skrýva iný mnou neodhalený zámer. Príkladom toho nech je "Demon", sťaby lepšia reminiscencia na "Daemon Painter" z minulého albumu. Zaujímavosťou je, že si na albume zaspieval aj Helhammer v oddychovke "The Journey". 

Aj z odstupu času môžem konštatovať, že ARCTURUS sa rehabilitovali a vytvorili vcelku pôsobivý album. Je veľmi pestrý, vrátane charakteristickej kozmickej i naliehavej atmosféry. Vyzdvihol by som nečakanú tvrdosť nahrávky a unikátnu symbiózu extrémnej a kreatívnej hry, s množstvom priestoru pre každého protagonistu. Bonusom je konečne aj solídny zvuk a produkcia korešpondujúca s umeleckým zámerom albumu. Palec smeruje tentokrát hore - k hviezdam.