Téza o tom, že ambient je dobrý ako prázdna nádoba, ktorú možno naplniť vlastnými predstavami, je pravdivá len sčasti. Kevin Drumm nahral album, ktorý príliš k interpretácii nevyzýva. Je predovšetkým fyzickou skúsenosťou. Dve a pol hodiny zvukových vĺn ponúkajú len málo záchytných bodov. Sú pulzujúcou hmotou, ktorú nejde počúvať inak ako nahlas – na prahu príjemnej bolesti.

„Tannenbaum“ sa rozpína ako nádorové ochorenie a poslucháča vťahuje dnu bez otázok. Vrstvením zvukov a ich nekonečnosťou pripomína maľby Marka Rothka. Je abstraktný, bezčasový a krajne minimalistický. Neupozorňuje na pocit samoty ako povedzme nahrávky Thomasa Könera. Miesto toho zanecháva človeka naplneného a s piskotom v ušiach. V štádiu, v ktorom znie ticho zvláštne.