THE FOREST FORGETS - Of Wind & Willows
Postmetalový koktejl, ve kterém je namixováno hodně rozdílných vlivů, od DEFTONES přes náznaky TOOL až k post rocku či dravému i melodickému post hardcore. Trochu zvláštní koktejl, ale říz to rozhodně má.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Druhý rozhovor s Angelou Gossow pre náš portál. Po deviatich rokoch. Tesne pred vypuknutím svetového turné k novému albumu „Khaos Legions“. Mnohé sa zmenilo, niečo zostáva stále rovnaké – napríklad láska charizmatickej Nemky k starému dobrému death metalu. Je sympatické a potešujúce, že začiatok spomínaného svetového turné bol naplánovaný na večer 31. mája do bratislavského klubu MMC.
V septembri 2007 si váš predchádzajúci album „Rise Of The Tyrant“ popísala ako spojenie pôvabu a death metalu. Ako by si dnes charakterizovala novinku „Khaos Legions“?
Ako absolútnu absenciu pôvabu! (smiech) Po štyroch rokoch sme to stále my, s tým istým anarchistickým, ateistickým a punkovým postojom. Sme však predovšetkým ARCH ENEMY – náš zvuk je veľmi pestrý. Ak zostaneme v deathmetalovej škatuľke, ten spomínaný pôvab je veľmi výrazný – hoci u nás nájdeš klasický metal, death, thrash alebo black metal, máme rovnako množstvo silných melódií, niektoré sú takmer až v štýle nemeckých šlágrov alebo Eurovízie. (smiech)
Aj nový album je predovšetkým extrémnou metalovou nahrávkou s vynikajúcou produkciou a skvelými inštrumentálnymi výkonmi. Chalani v kapele patria k najlepším muzikantom na scéne, čo je jednoducho a jasne počuť.
„Khaos Legions“ opätovne vychádza z konceptu anarchie, revolúcie, predpovedí konca sveta – na niečom obdobnom pracujete už od čias nahrávky „Anthems Of Rebellion“. Čím sú pre teba osobne tieto témy také fascinujúce? Prečo sa k nim stále vraciate? Potrebuje naša spoločnosť skutočne revolúciu?
Stačí sa zamyslieť, uprieť pohľad na severnú Afriku a musí ti byť jasné, že sa to práve deje. To je presne to, o čom spievam. Rovnako tak naša spoločnosť – žijem v bezpečnom, malom, preregulovanom Švédsku – aj tu musia prebehnúť nejaké zmeny. Všetko je tu príliš staromódne, pomalé, ťažkopádne. Všetky tie zákony, pravidlá a predpisy. Tabuizované témy, vplyv náboženstva na politiku – niekedy mám pocit, že sme sa vo vývoji zasekli niekde pred dvadsiatimi rokmi. Moderná spoločnosť podľa mňa nie je slobodná. Práve sloboda je pritom to, čo je pre nás všetkých veľmi dôležité. Chaos z tohto pohľadu nie je ničím iným ako snahou o deštrukciu všetkých tých starých zväzujúcich obmedzení. Kreatívny chaos, z ktorého vznikne niečo nové, je presne to, čo teraz potrebujeme a čo tu už dávno nebolo.
Počul som o problémoch, ktoré ste mali s pôvodným producentom Rickardom Bengtssonom. Napokon ho musel nahradiť osvedčený Andy Sneap. Ako si vysvetľuješ fakt, že je okolo nás taký hojný výskyt syndrómov vyhorenia? Pracujeme skutočne tak veľa? Žijeme v príliš rýchlej dobe?
Je zaujímavé, že sa to deje predovšetkým mužom okolo tridsiatky a štyridsiatky. Ide o kombináciu viacerých faktorov – všetci dnes majú stres v zamestnaní, problémy v kariére, hypotéku, dve autá a z toho vyplývajúce finančné tlaky. K tomu treba pripočítať deti a rodinné starosti a najmä skutočnosť, že muži a schopnosť robiť viac vecí súčasne, to nejde veľmi dokopy. (smiech) Takže vlastne počúvam iba o mužoch, ktorí trpia vyhorením. Ženy sú po tridsiatke a v štyridsiatke veľmi silné, vedia zvládnuť obrovskú záťaž a neskutočné množstvo vecí súbežne. Vidím to sama na sebe, okolo dvadsiatky som ani náhodou nebola taká odolná ako dnes. Žijeme jednoducho v komplexnej dobe, v ktorej musíme zvládať neuveriteľne veľa vecí zároveň. Kedysi bol život jednoduchší. Človek bol sedliak alebo farmár, vyriešil za deň pár jednoduchých úloh a bol spokojný. Dnes sa všetci naháňame za kariérou, cítime tlak spoločnosti, za každú cenu sa musíme niekým stať a musíme vlastniť veci, ktoré si ani nemôžeme dovoliť. Požičiavame si peniaze, máme na krku bankové úvery a z toho všetkého je potom stres a v konečnom dôsledku vyhorenie – presne ako v prípade Rickarda Bengtssona.
Angela, si skutočným vzorom pre množstvo mladých ľudí, a tým rozhodne nemyslím iba dievčatá. Svetovo preslávená speváčka, novinárka, úspešná manažérka viacerých kapiel a projektov – aké odporúčania máš pre potenciálnych snaživých nasledovníkov?
Podľa mňa je najdôležitejšie vzdelanie a know-how. Treba na sebe neustále pracovať, zlepšovať sa, dopĺňať vedomosti. Zvlášť v hudobnom biznise je dôležité presne vedieť, čo robíš – ako muzikant, rovnako tak ako obchodník, pretože existuje tisíc rôznych nástrah a pascí, do ktorých môžeš spadnúť. Je dôležité mať základné vedomosti z ekonomiky, účtovníctva, marketingu, jazykové a komunikačné predpoklady. Ja mám napríklad diplom z marketingu a reklamy, v tejto branži som dokonca nejaký čas aj pracovala. Tvrdá práca je základ všetkého, zvlášť keď si hudobník. Rovnako tak schopnosť správnej prezentácie. Kapely so ženami to samozrejme majú jednoduchšie, ale aj tu treba byť veľmi opatrný. Veľmi ľahko sa dá skončiť ako pekná, hlúpučká blondínka, ktorá iba ukazuje prsia a nikto ju neberie vážne. Všetko treba robiť s citom a prehľadom, každý krok treba premyslieť.
V súčasnosti žiješ vo Švédsku. Táto severská krajina je u nás na Slovensku pre mnohých ľudí vzorom pre svoj ekonomický a sociálny systém. O tebe ale napríklad viem, že si musela čakať viac ako šesť mesiacov na obyčajnú operáciu zubu múdrosti. Ako vnímaš svoj život vo Švédsku z tohto pohľadu?
Ako totálne preregulovaný, s prílišným vplyvom štátu na všetko okolo nás. Najmä čo sa zdravotníctva týka, je na tom Nemecko oveľa lepšie. Privatizácia viacerých sektorov v rámci spoločnosti je podľa mňa veľmi dôležitá. Tu vo Švédsku je všetko štátne a ako vieme, štátny servis je vždy tak nejako pomalší. Pripočítaj si k tomu všetku tú byrokraciu a je ti jasné, že môj zub múdrosti je ešte stále na svojom mieste. Skutočne, nežartujem, stále čakám na operáciu. Čo však majú hovoriť pacienti s oveľa vážnejšími diagnózami či dokonca nádorovými ochoreniami? Aj tí musia čakať celé mesiace, čo samozrejme veľmi výrazne vplýva na psychiku, nehovoriac o tom, že veľakrát je už potom jednoducho neskoro. V takejto krajine je potom radosť spievať o anarchii, revolúcii a túžbe po zmene. Švédsko naozaj potrebuje obmedziť štátnu moc, vrátiť právomoci a zodpovednosť do rúk jednotlivca. A tým myslím aj nutnosť privatizácie.
Vráťme sa k hudbe. Aké nahrávky počúvaš v týchto dňoch? Čo konkrétne by si charakterizovala ako svoju obľúbenú muziku?
Stále som veľmi silno spojená s tým, čo som počúvala ako mladá. Asi ako pre každého, aj pre mňa to bolo veľmi intenzívne obdobie, v ktorom som počúvala obrovské množstvo hudby. Keď som mala pätnásť, šestnásť či sedemnásť rokov, nič iné okrem muziky pre mňa neexistovalo, hudbou som naozaj žila. V mnohých ohľadoch ovplyvnila moju osobnosť, pomohla mi v mojom strachu, úzkosti, frustrácii, dala odpovede na množstvo otázok v živote, veľakrát dokonca život zachránila. Som fanúšikom predovšetkým death metalu deväťdesiatych rokov, takže CARCASS, DEATH, ENTOMBED, MORBID ANGEL, DISMEMBER, OBITUARY, PESTILENCE, ale aj SLAYER či stará METALLICA - to všetko počúvam aj dnes, s týmto sa dokážem najlepšie emocionálne stotožniť.
Will To Power (2017)
War Eternal (2014)
Khaos Legions (2011)
Rise Of The Tyrant (2007)
Doomsday Machine (2005)
Anthems Of Rebellion (2003)
Wages Of Sin (2001)
Burning Japan Live (1999)
Burning Bridges (1999)
Stigmata (1998)
Black Earth (1996)
Postmetalový koktejl, ve kterém je namixováno hodně rozdílných vlivů, od DEFTONES přes náznaky TOOL až k post rocku či dravému i melodickému post hardcore. Trochu zvláštní koktejl, ale říz to rozhodně má.
Moje první setkání s tvorbou této rakouské kapely probíhá za asistence emocemi prosycené muziky z různých "post" žánrů. Je tam dostatek nápadů i děje, aby to utáhlo přes hodinu trvající stopáž a zároveň motivovalo k opětovnému poslechu. Fakt supr chlapy!
Tradiční melodický heavy metal, ovšem výborný. Na desce je vše v pořádku, kvalitním zpěvem počínaje a vymazlenou produkcí konče. V rámci žánru mohu jen doporučit, jen tomu chybí nějaká ta vlastní přidaná hodnota.
Zmar nad zmar. GRAVE DIGGER přestali být opravdu zajímaví někdy kolem alba "Ballads Of A Hangman" (2009) a od té doby už si vlastně jen zoufale tahají ze své riffové zastavárny, co jim dříve nepřišlo dost dobré. A tentokráte to tedy rozhodně dobré není.
Parádní švédský old school death, který se vrací v čase do devadesátek a servíruje správně dusivou porci švédské žánrové klasiky zarámovanou do charakteristického chrastivého zvuku. Tohle by mělo chutnat především fanouškům starých DISMEMBER a ENTOMBED.
Třetí album švédských mladíků přináší zároveň i jejich nejvyspělejší materiál. Přechod k velkému labelu z intenzity jejich groovem načichlého blackujícího thrashe pranic neubral, navíc skupina přidala ještě více šikovnosti při kompozici. Svižný poslech!
Na rozdíl od kolegy Manatara si nemyslím, že se tihle Švédové nějak příliš stylově rozvírají. Většinu času je to prostě symfoničtěji pojatý black/death, který neurazí, ale nic zásadního se neděje. Jen ty čisté vokály trochu vybočují.