Poľskí DARZAMAT mi kedysi dávno preleteli okolo uší ako pomerne nevýrazný spolok, ktorý by sa bez problémov dal zaradiť medzi amatérske pokusy o takzvaný „kinder black“. O pár rokov neskôr sa zas ku mne doniesli chvály na novšiu a modernejšiu tvorbu kapely. S takým nejakým vedomím som si prebral promo „Transkarpatia“. To som nechal pár mesiacov vyhniť, aby snáď chytilo ten správny blackový nádych, no vo výsledku to albumu nepomohlo.
Tak akí sú DARZAMAT model 2006? Neprekvapím nikoho ak odpoviem, že moderní. Časy archaického zvuku sú preč, časy detských aranží taktiež. Niečo tu ale cítiť a nie je to len tá hniloba. Je to to slovko ALE. Nebudem to naťahovať a poviem, že DARZAMAT sú moderní až príliš a za každú cenu, čo v konečnom dôsledku vyznieva kŕčovito a neprirodzene. Materiál ponúka štrnásť trackov, ktoré sa snažia v sebe skĺbiť monumentálne aranže, epické plochy i futurizmus v jednom. V tom je kameň úrazu, v mojich očiach to akosi nefunguje. Gitarové plochy sú hutné a husté, riffy režú melódie i rytmiku, klávesy vytvárajú epické i futuristické plochy, dvojica vokálov sa snaží o invenčnosť, ale škrípe to. Najviac mi asi vadí ten ženský, ktorý je v niektorých častiach priam protivný. Vyspievavanie „o óóoo o óóó“ v piatej skladbe mi vie napríklad pekne dvihnúť adrenalín. Ďalším takým bodom je totálne klišé „Letter From Hell“ o mučení čarodejnice... koľkokrát sme už toto počuli. Prekvapivo to funguje v miestach, kde chlapci tlačia na pílu a neriešia to nejako pokrokovo, či progresívne. Problémy sú zas tam, kde sa kapela snaží byť za každú cenú invenčná a súdobá. Ako pozitívne príklady spomeniem „Labyrinth Of Anxiety“ alebo „Blackward“. Zvuk a produkcia sú tiež plusom nahrávky. Negatívami sú zas všetky „vypchávkyh“ a presladené aranže, ktorými sa pri posluchu musím predierať. Menej je niekedy podstatne viac a je škoda všetkého dobrého, čo je týmto nešťastným prístupom spoľahlivo zadupané do prachu pekelného.
Myslím, že DARZAMAT sa snažia prekročiť tiene svojej minulosti, ale v mojich očiach sa im to nedarí. „Transkarpatia“ je často nesúrodý celok pospájaných partov s výraznou snahou o modernu i o klasickejšie metalové vyznenie s množstvom kláves, čo v konečnom dôsledku rezultuje v more gýču. Myslím, že Poliaci nevedia presne, čo chcú, ale chcú to dosiahnúť. Škoda toho, pretože kapela má určite na oveľa viac, tak, ako to ukazuje vo svetlých bodoch „Transkarpatie“.
