O tom, ako stimulovať turistický ruch v Bratislave, by mohli prednášať organizátori trojice júnových koncertov, ktoré v rozpätí necelých desiatich dní navštívilo viac než štyridsať tisíc fanúšikov. Kvôli vystúpeniam BLACK EYED PEAS, DEPECHE MODE i MASSIVE ATTACK sa hranice Slovenska prekračovali v opačnom smere, než býva pri hudobnej turistike zvykom.
MASSIVE ATTACK potvrdili štatút kultu – štyri štúdiové albumy sú málo na to, aby sa prejedli, ale dosť na to, aby naplnili výberové CD/DVD „Collected“, ktorému bolo turné venované. Mnohých divákov z takisto naplnenej Incheby – podľa oblečenia viac návštevníkov diskoték ako tmavých rockových klubov – možno prekvapilo, že Robert Del Naja (a.k.a. 3D) a Grant Marshall (známy ako Daddy G) si na šnúru priviezli regulárnu kapelu. Plnohodnotné bicie zdvojené sadou perkusií, obligátne klávesy a „mašinky“, dunivá basgitara renomovaného Winstona Blissetta a miestami metalovo ostrá, miestami punkovo dravá, miestami hlučne deformovaná gitara Angela Bruschiniho dali takmer hodinu a trištvrte dlhému koncertu nečakaný drajv. Väčšina skladieb sa dočkala zmenených aranžmá či gradujúcich, nezriedka až noiseových a na hranici vydržateľnosti sa pohybujúcich poloimprovizovaných pasáží, na míle ďaleko od komornej zadumanosti štúdiových verzií. Ľahko rozpoznateľné melódie však každý z odohraných hitov spoľahlivo odhalili, zvlášť keď tie „jej“ z albumu „Mezzanine“ odspievala Elizabeth Fraser (COCTEAU TWINS) osobne. Ktovie, koľkí z prítomných si uvedomili, že akoby mimochodom vidia osobnosť, ktorej význam je s významom hlavných hviezd minimálne porovnateľný. Zrejme som mal štastie na miesto; Elizabeth a jej unikátny hlas som počul skvele. Z prvých ohlasov na koncert je totiž zrejmé, že Incheba je len provizórny koncertný priestor, ktorý nie je možné nazvučiť tak, aby sa optimálny zvuk dostal k desiatke tisíc uší... o očiach, ktoré kvôli plochému miestu na státie a nízkemu pódiu nevideli nič, ani nehovorím. Každopádne prítomnosť Elizabeth Fraser dala zabudnúť na absenciu reggae legendy Horace Andyho, ktorý sa zo šnúry vyvliekol pádom z bicykla.
Okrem očakávanej „Teardrop“, „Inertia Creeps“, „Group Four“, ale i „Future Proof“ z ostatného radového albumu „100th Window“ sa MASSIVE ATTACK radi vracali do histórie, s podporou soulovej speváčky Deborah Miller (skutočne nešlo o „originálnu“ interpretku Sharu Nelson!) odzneli piesne z prvých dvoch dosiek, medzi ktorými nechýbali „Safe From Harm“ (zakončená hlukovou smršťou), „Karmacoma“ či „Unfinished Sympathy“ – chýbala snáď len „Protection“. Dvojica stálych členov zoskupenia ostávala sympaticky v pozadí. Z trip-hopového dunenia sa len miestami vynoril vokodérom transformovaný, pokojný hlas Roberta Del Naja (pripomínajúci robotické lovestories od AIR) či flegmatický rap Daddyho G. – obaja dokonca nezriedka pódium opustili. Hlavné slovo mala celý večer skupina, ktorá sa koncertom viditeľne bavila a nevypustila ani notu. Skromné vystupovanie podčiarkla pôsobivá, ale relatívne decentná svetelná show, vzdialená monštróznemu predstaveniu, aké v tej istej hale predviedli takmer presne pred rokom nemeckí pyrotechnici RAMMSTEIN.
Škoda, že MASSIVE ATTACK sa nemohli predviesť v priestore, ktorý sa k ich síce hitovej, no predsa len intímnej hudbe hodí viac. Daň za to, že bristolské duo patrí k menám, ktoré boom tanečnej hudby počas minulej dekády nielen spoluvytvárali, ale i prežili a tým potvrdili svoju výnimočnosť, bola nevyhnutná a splatili ju všetci zúčastnení. Napriek výhradám k priestoru či zvuku to však bola ľahká obeť a každý odchádzal rád, že „to“ videl. A nebolo to len z pietnej úcty či povinnosti.
