Na novom NW ma najviac prekvapila pseudo-jazzova piesen Slow, Love,Slow, kde si sice mohol Tuomas odpustit ten popovy klavir a dat viac priestoru rozkosnemu trubkovemu solu. Najvacsim negativom je absencia velkych hitov - v zaverecnej orchestralnej instrumentalke su podla mna zhrnute vsetky kvalitne melodie do cca 6 minut, co pri predoslych, napadmi prekypujucich albumoch posobi, akoby Tuomas bol skladatelsky vyhoreny a prilis sa sustredoval na kopirovanie Zimmera, Burtona a Elfmana namiesto posuvania svojej kapely dalej (alebo aspon drzania si svojej vysoko nastavenej latky).