Geniálny ťah presunúť „Winter Assault Tour“ z avizovaných Košíc do Spišskej Novej Vsi v konečnom dôsledku okrem negatív pre organizátorov (a kapely) pre nás návštevníkov priniesol aj pozitíva. Negatívnym aspektom bola nízka účasť, pretože metropola východu má len predsa lepšiu spádovú oblasť než západnejšie orientované dejisko koncertu. Taktiež dostať sa odtiaľ po jedenástej inak než autom nebolo najjednoduchšie. To odradilo aj dosť ľudí z môjho okolia, ale na druhej strane spolu s primeraným vstupným tento aspekt čiastočne odfiltroval množstvo „agrárnikov“, ktorí sa prídu na koncert akurát ožrať a znepríjemňovať ho ostatným.
Ďalším pozitívnym aspektom bol samotný socialistický „kulturák“, do ktorého nás síce nepochopiteľne pustili hodinu po plánovanom začiatku, ale ako sa ukázalo, akusticky bola sála pre nejakých 600 ľudí riešená dobre. Tá bola vďaka slabšej účasti poloprázdna (resp. poloplná), a tak si človek mohol v pohode vychutnať jednotlivých protagonistov bez nutnosti podstupovať tlačenku (aká bola v Prahe) a s možnosťou výberu zvukovo optimálneho miesta.
Pochvalu na zvuk som už zložil a to, že bude naozaj vynikajúci potvrdila hneď prvá predkapela, POSTHUM. Chlapci sú očividne inšpirovaní neskôr vystupujúcimi SHINING, no znelo im to hneď od úvodu fantasticky. Kvalitné zvládnutie nástrojov a vyvážené nazvučenie spolu s ľahko nadpriemernou tvorbou nesúcou sa v intenciách strednotempého „suicidal blackmetalu“ okoreneného príjemnými sólami tak v troch zahratých skladbách priniesli na úvod zaujímavý zážitok a aspoň malý náznak optimizmu po vyše dvojhodinovom čakaní (hrať sa začalo o 20.00).
DARK FORTRESS dali hneď svojou vizážou najavo, o čo tu pôjde a predpokladám, že ani chýbajúci gitarista by ich nezachránil od mizérie, ktorou sa prezentovali. Bolo to mdlé, neoriginálne prevedenie rýchlého blackmetalu s občasnými výpadmi do pomalých, silových partov, kde sa to dalo ako tak uhrať. Kompozičnú neschopnosť však zakrývali prázdnou dĺžkou skladieb a počas ich setu som si viackrát želal, aby si prehodili poradie so svojimi predchodcami, keďže hrali znateľne dlhšie. Vďaka neskorému začiatku ani ich priestor nebol veľký, a tak ho mohli uvoľniť Švédom SHINING.
Výkon Kvarforthovej bandy by som zčasti mohol označiť aj ako príbeh o tom, ako pán Gibson zabil pána Jacksona. Zvukovo bola ľavá gitara dosť utopená a tak sme si mohli hlavne v nových košatých sólových partoch vychutnať hru Petra Hussa (?) a pôsobivý zvuk Les Paul. Neviem, či to bol zámer zvukára, ale bolo to, okrem krátkosti setu, jediné negatívum vystúpenia. SHINING zahrali svoje najväčšie hity a moje obľúbené fláky, počnúc „Claws Of Perdtition“ (z „Eerie Cold“), cez „Låt Oss Ta Allt Från Varandra“ („Halmstad“) až po dvojicu „Vilseledda Barnasjälars Hemvist“ a „Plågoande O´Helga Plågoande“ z novinky. Všetko sú to energiou nabité kompozície, ktorých živá prezentácia nemohla zanechať zlý dojem. Kvarforthovi to „spievalo“ výborne, show bola trocha komorná a frontman bol k publiku aj k spoluhráčom (viď foto) v podstate príjemný. Počas krátkeho setu však nestihol dopiť ani fľašu (alkoholu?), ktorú si priniesol na pódium, takže sa zrejme nedostal do tej správnej samovražednej nálady, ktorou je povestný.
Hviezdne maniere SATYRICON, keď nás po vystúpení nechali čakať pred prázdnym pódiom ešte dobrú polhodinu po predchádzajúcej kapele, som im odpustil už s prvými taktmi úvodnej „Repined Bastard Nation“. Myslím, že nikto nemôže pochybovať o tom, kto bude tento večer vládnuť. Mikrofón na trojzubci a charizmatická postava Satyra si obtočila okolo prsta celý zhruba tristočlenný sál hneď po svojom príchode. Skladby z posledných troch albumov sú priam šité na živé prevedenie a Satyr, doplnený šľapajúcim Frostom za novou súpravou bicích ich vedia napáliť do publika s absolútnym nasadením. Zvuk bol fantastický, všetky nástroje čitateľné, Frostove pekelné kopáky bolo cítiť až niekde v žalúdku, gitarista Gildas spolu s basákom dokázali v pohode zastúpiť aj absentujúcu druhú gitaru, ktorú kedysi obsluhoval Steinar Gundarsson a peknú klávesáčku, ktorú bolo v atmo partoch aj počuť, už všetci poznajú. Skladby ako „Wolfpack“, „Commando“, „Black Crow On A Tombstone“ plne ožívajú naozaj až v „live“ prevedení a taký príval energie som snáď ešte nezažil.
Staršie veci boli zastúpené folkovým záverom charakteristickou „Forhekset“ a kozmicky rýchlou „Supersonic Journey“, kde sa vyznamenal Frost v klepatúrach, a ktoré len podtrhli všestrannosť kapely. Satyrovi zobalo publikum z ruky a robilo ako jeden celok všetko, o čo majster požiadal. Tu som si uvedomil, že toto je skutočné blackmetalové evangelium bez akýchkoľvek „rollových“ prívlastkov. Čierny havran v pozadí so svetlami zharmonizovanými s hrou bicích len podtrhával výnimočnú atmosféru udalosti. Špecifickou atmosférou excelovali aj pomalé skladby ako „To The Mountains“ s transcendentným záverom a frontmanovou gitarovou výpomocou korunovaná „The Pentagram Burns“. V závere si publikum bez akéhokoľvek hecovania samo vykričalo povinnú hymnu „Mother North“ a nech je to akokoľvek prevarená skladba, živé prevedenie ma odrovnalo, a ako je aj z môjho elaborátu cítiť, vrátilo ma o desaťročie späť, kedy som SATYRICON žral každú notu. Je v tomto prípade potrebné robiť ešte nejaký zvláštny záver?
Pre mňa to bolo vystúpenie, ktoré sa jednoznačne radí do osobnej klenotnice najlepších hudobných zážitkov, čo hlboko prevážilo všetky negatívne aspekty, ktoré sa v spojení s týmto koncertom vyskytli. Nezostáva mi, ale nič iné, len si záverom klišovite zaželať to, aby tieto negatíva nepoznačili budúcnosť takýchto akcií tu na východe, pretože popri všelijakých prestarnutých hviezdach a cirkusových atrakciách, ktoré už nikde nechcú, tu potrebujeme mať aspoň občas kus dobrej hudby alebo umenia.
Setlist SATYRICON: Repined Bastard Nation, The Wolfpack, Now, Diabolical, Forhekset, Black Crow On A Tombstone, Commando, The Rite Of War Cross, To The Mountains, Supersonic Journey, Die By My Hand, The Pentagram Burns, K.I.N.G., Fuel For Hatred, Mother North
Foto: Koscj
