Ozzy sa rozhodol, že namiesto klasického radového albumu nahrá album cover verzií. Urobil dobre. „Prince Of Darkness“ už totižto nie je, čo býval. Hudobné nápady sú čoraz redšie a bledšie, image a gloriolu divocha televízny seriál premodeloval na „reálny“ obraz večne unaveného a ťuťmácky roztomilého daddyho. Osvedčený recept znie: coververzie nič nepokazia. „Under Cover“ je zbierkou prerábok z čias minulých, rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, rock’n’roll, psychedelický rock, pop, blues; štýly, ktoré v spomínanom čase prežívali svoje svetlé časy a nepochybne ovplyvnili aj Ozzyho. Fanúšikovia jeho vlastnej generácie nemajú ďalej čo riešiť. Mlaď (a najmä tá časť mladej populácie, ktorá nebyť televíznej show, o Ozzyho ani nezakopne) má peknú možnosť rozšíriť si trochu hudobné znalosti.
Základné dojmy z albumu „Under Cover“ by sa dali zhrnúť do dvoch konštatovaní. Skladby nemajú žiaden viditeľnejší súvis, dramaturgicky teda nemožno hľadať žiadnu logiku. Ozzy jednoducho hobľuje to, čo sa mu chce. Druhý, možno negatívnejší fakt je, že drvivá väčšina skladieb sú suché interpretácie. Počuť, že je to Ozzy; gitary v pôvodne mäkších veciach sú tvrdšie – stále počuť, že je to Ozzy (hoci tentokrát bez Zakka). Zbytok je poväčšine snaha udržať cover v zvukovo čo najvernejšej rovine s originálom. Sem patria „vintage“ bicie, či pre Ozzyho netypické „backing vocals“, druhú stranu vyvažuje predsalen modernejší zvuk. Prekvapí vás teda maximálne spôsob, akým klasiky fungujú s Ozzyho, predsalen menej všestranným hlasom. V bluesových flákoch „Rocky Mountain Way“ (v origináli JOE WALSH), či „Mississippi Queen“ (MOUNTAIN) to takmer nemá chybu, hoci tiežbluesová „Go Now“ už také šťastie nemala a prejavuje sa tu syndróm viacerých skladieb: nie je tu žiaden pocit, znie to ako karaoke a Ozzyho podaniu možno len ťažko uveriť. Oukej, „Good Times“ je o minulosti plnej bitiek, chlastania – klamem, smejem sa, som zlý k ženám – to mu ešte z jeho úst zoberiem. Škoda však takej „For What It’s Worth“, ono je to totiž v origináli naozaj skvelý song. Našťastie je tu zopár skladieb, ktoré dopadli lepšie. Veci ako „21st Century Schizoid Man“ (KING CRIMSON), či „Sunshine Of Your Love“ (CREAM) sú vyslovene Ozzyho krvná skupina, jeho drzý hlas akoby k nim odveky patril. No a aby tento album nebol priemerný (alebo aby sa aspoň vyvážili jeho nedostatky), máme tu aj zopár prekvapení – vecí, ktore podľa mňa napĺňajú skutkovú podstatu cover verzie – teda oslovia čímsi navyše. Hymnická „All The Young Dudes“ od MOTT THE HOOPLE je nákazlivá aj v origináli, Ozzyho feeling je v nej však naozaj silný a prekoná ju už len najlepší kúsok albumu, „Working Class Hero“ od Johna Lennona, do ktorej starý pán prepašoval vlastnú sugestívnosť, akoby nestačilo, že už originál je na poriadne zimomriavky.
„Under Cover“ veľkú dieru do sveta nespraví. Určite však poteší nejedno fanúšikovské srdce, možno nielen na Ozzyho barikáde, ale aj medzi pamätníkmi predmetných interpretov. Bude zaujímavé sledovať, ako v porovnaní s Ozzym dopadnú DEF LEPPARD, ktorí majú podobný album (dokonca tiež zameraný na 60s a 70s) pripravený na vydanie.
